I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Prečo sa modliť? (Mt 6,5-13; J 15,15; Luk 11,1)

2. Ako sa modliť? (Ž 139,23.24; 1 Tes 5,17)

3. Čo by modlitba mala obsahovať?

Hoci modlitba je všeobecne rozšíreným javom vo všetkých náboženstvách, nájdu sa aj takí ľudia, ktorí modlitbu považujú na niečo zbytočné. Domnievajú sa, že sa bez nej zaobídu.

Modlitba je dôležitým základom náboženskej skúsenosti človeka. Ale napriek tomu, že o význame modlitby sa tak veľa hovorí a boli o nej napísané už stovky kníh, pre niektorých kresťanov je modlitba stále zdroj frustrácie a nudná povinnosť, ktorú Boh "požaduje" od svojich detí.

Spôsob, akým sa modlíme, celkom spoľahlivo odhaľuje, v akého Boha veríme. Naše predstavy o Bohu, o jeho charaktere, o jeho vzťahu k nám majú vplyv na to, akým spôsobom sa k nemu približujeme na modlitbe. Samozrejme, modlitba ukazuje aj na náš charakter, pretože odhaľuje, ktoré hodnoty sú pre nás dôležité, ako uvažujeme, či myslíme len na seba, alebo aj iných. Modlitba tak hrá dôležitú úlohu v živote kresťana.

1. Prečo sa modliť?

Ten, kto najlepšie vedel, ako sa rozprávať s Bohom, bol určite sám Ježiš Kristus - ktorý bol nielen človekom, ale zároveň aj Bohom. Vo svojej kázni na vrchu nám dáva konkrétne rady o tom, ako sa modliť.

V Mt 6,5-8 nás Ježiš upozorňuje, aby sme sa nedomnievali, že čím viac toho na modlitbe nahovoríme, tým máme väčšiu šancu, že Boh naše prosby vypočuje. Ježiš výslovne hovorí, že takéto ponímanie modlitby je pohanské, založené na nesprávnej predstave o Bohu - Bohu, ktorého treba prehovárať, nútiť, aby niečo pre nás ľudí vykonal. Toto je založené na nesprávnom pochopení hriechu a Božieho charakteru.

Ak by bola pravda, že hriech zmenil Boží postoj k nám, potom by sme potrebovali spôsob, ktorým danú tragickú skutočnosť zmeniť, napraviť. Modlitba by bola potom jeden z prostriedkov, ktorým "vystrieme neochotnú Božiu ruku", a tak donútime Boha k tomu, aby nakoniec, dotknutý našou pobožnosťou či neodbytnosťou, súhlasil s nami a vykonal to, o čo sme tak úpenlivo prosili.

Ak však hriech nemení Boha, ale nás a náš vzťah k nemu, potom chápeme modlitbu ako dôležitý nástroj pre komunikáciu s Bohom, pre lepšie spoznanie Boha i seba. Zmyslom modlitby nie je Bohu oznámiť naše potreby a priania, pretože, ako Ježiš hovorí, on predsa "vie, čo potrebujeme, prv než by sme ho my prosili" (Mt 6,8). Účelom modlitby nie je Boha prehovárať, "spracovávať", však Ježiš povedal, že "sám Otec nás miluje" (J 16,26.27).

To nás stavia pred otázku: Aký je teda zmysel modlitby? Ak poslaním modlitby nie je oznámiť Bohu naše potreby, prosby, prečo sa potom ešte modliť?

Biblia ukazuje, že zmyslom modlitby je predovšetkým rozhovor, spoločenstvo s Bohom. O Ježišovi čítame, že sa modlil aj celú noc (Luk 6,12). Po prečítaní tohto verša nás ľahko napadne otázka: Ako sa Ježiš mohol modliť celú noc bez toho, aby sa neopakoval? U neho to ale určite tak nebolo, pretože takýto prístup k modlitbe odsudzoval, ako sme pred chvíľou uviedli.

Asi väčšina z nás niekedy prežila to, že sme sa tak zarozprávali so svojím dobrým priateľom, že sme ani nezbadali, ako veľa času ubehlo. Zrejme tak to muselo byť i v prípade Ježiša a pri jeho celonočných modlitbách. Náš modlitebný život závisí od toho, aký máme vzťah k Bohu a akú máme o ňom predstavu.

Jednou z pozoruhodných skutočností Ježišovho modlitebného života bolo, že Boha oslovoval Abba, čo po aramejsky znamená "Otecko". Tým nám Ježiš ukazuje, že k Bohu môžeme pristupovať s dôverou, s láskou, podobne, ako dieťa prichádza k svojim rodičom. Ježiš uisťoval svojich poslucháčov, že Otec je ešte ochotnejší dať dobré veci svojim deťom, než tí najlepší pozemskí rodičia (Mt 7,9-11; Lk 11,13).

Ježiš nás upozorňuje, že by bol rád, keby sme sa považovali za jeho priateľov (J 15,15). Okrem toho tiež povedal, že "kto videl mňa, videl Otca", pretože "Otec a ja sme jedno" (J 14,9; 10,30). Z toho vyplýva, že takýto nádherný vzťah k nám ľuďom nemá len Ježiš, ale aj Otec. Pre správny rozvoj modlitebného života je nesmierne dôležité pochopiť, že tak Otec, Syn, ako aj Duch Svätý chcú mať s nami otvorené, priateľské vzťahy (Rím 8,31). Len tak naše rozhovory s Bohom budú priame, čestné a otvorené. Boh nechce, aby sme sa ho báli, pretože láska a strach sa navzájom vylučujú (1 J 4,18). Niet pochýb o tom, že k Bohu treba pristupovať úctivo, avšak nie so strachom, pretože to negatívne ovplyvňuje náš vzťah k nemu.

2. Ako sa modliť?

Predstavte si, že by ste mali možnosť rozprávať sa s Bohom priamo, tak ako sa rozprávate so svojím priateľom v izbe. O čom by ste spolu hovorili? A kto by mal začať hovoriť ako prvý? Považovali by ste to za primerané a slušné, aby ste začali hovoriť vy, aby ste rozprávali bez prestávky celý čas a potom by ste aj ukončili? Keď sa modlíme, tak zvyčajne rozprávame len my, potom povieme "Amen" - a ideme po svojej práci alebo spať. Je zrejmé, že ak by sme sa takto chovali k svojim priateľom, asi by sme ich veľa nemali. Ak modlitba má byť rozhovorom, musíme tiež počúvať toho druhého, dovoliť mu, aby nám oznámil, čo má na srdci. Ako však viesť takýto dialóg s Bohom?

Chápeme, že s Bohom dnes nemôžeme hovoriť tvárou v tvár kvôli našej hriešnosti. Ale aj tak (či zvlášť práve preto), Boh sa chce s nami zhovárať. V jednom z predchádzajúcich článkov sme už hovorili, že Boh nás oslovuje prostredníctvom svojho slova, Biblie. Existujú ľudia, ktorí sa hrdia tým, že sa dokážu modliť celé hodiny, avšak pri rozhovore s nimi zistíte, že Bibliu čítajú málo a len zriedka. Naše modlitby budú mať pre nás oveľa väčší význam a vplyv na náš život, ak spojíme štúdium Božieho Slova a modlitbu. Boh nám prostredníctvom svojho Slova dáva odpovede na naše otázky. Analogicky platí, že Biblii správne porozumieme len na modlitbe. Biblia a modlitba teda idú spolu.

Dôležitá otázka týkajúca sa modlitby je: O čom by sme mali hovoriť s Bohom? Niektorí veriaci si asi myslia, že pri modlitbe (a obzvlášť verejnej) majú hovoriť len o vznešených záležitostiach. Tak sa stáva, že spomínajú veci, na ktoré zrejme nikdy inokedy ani nepomyslia. To môže byť dôvodom, že modlitby tak často a ľahko skĺznu do ošúchaných fráz, pri ktorých už človek ani nepremýšľa. Ako trápne a naprázdno vyznievajú, keď si predstavíme, že by sme s Bohom hovorili priamo, tvárou v tvár ako s priateľom v izbe. Je dôležité si uvedomiť, že v rámci dobrého, úzkeho a priateľského vzťahu žiadne témy nie sú tabu. Neexistuje nič, o čom by sme s Bohom nemohli hovoriť otvorene, nech už by sa nám to zdalo akokoľvek privátne alebo bežné, či až triviálne.

Pretože modlitba je nástroj komunikácie s Bohom, a v každom rozhovore sa kladú otázky, majú otázky svoje miesto aj na modlitbe. Job dokázal veľmi jednoznačne vyjadriť to, čo práve prežíval, a nemal strach to sformulovať do otázok (Job 30,20). Jeho priatelia si robili starosti, že Job týmto urazí Boha, a tak si ešte pokazí už beztak zlú situáciu. Avšak na konci knihy Boh Joba chváli (Job 42,7). Boh dobre chápal, že Jobove výlevy boli dané jeho zúfalstvom nad tým, že on s ním prestal komunikovať. Tým Job len ukázal, ako veľmi mu záleží na fungujúcom vzťahu s Bohom. Boh samozrejme mal pre to porozumenie.

Je veľmi dôležité, aby sme pri modlitbe položili otázky, ktoré nás trápia, s ktorými zápasíme, a nie aby sme sa ich svätuškársky snažili v sebe potlačiť. V takom prípade je pre Boha veľmi ťažké dať odpoveď na to, čo nás tak veľmi trápi. Kresťania niekedy, iste s dobrým úmyslom, ale v neznalosti, hovoria tým, čo v zúfalstve hľadajú odpovede na neľahké otázky života: "Takto nesmieš ani myslieť, nie to ešte [nahlas] hovoriť." Alebo: "Keby si bol dobrým kresťanom, tak by si sa tak nepýtal." V Písme sme však vyzývaní: "Vylievajte pre ním svoje srdce." (Ž 68,9)

Dôverný vzťah sa vytvorí len tam, kde je možné otvorene komunikovať o všetkom, čo človek prežíva, čo ho trápi, s čím si nevie rady, ale aj o tom, čo mu pôsobí radosť, čo sa mu podarilo. Preto čestnosť na modlitbe je podstatným predpokladom toho, aby modlitba sa stala nástrojom poznania Boha, získania odpovedí na otázky, nad ktorými človek uvažuje.

Biblia uvádza mnoho príkladov toho, ako ľudia čestne vyjadrujú na modlitbe svoje pocity (Ž 77,7-10; 137,9; 139,19-22). Je zaujímavé, že najdlhšia kniha Biblie, kniha Žalmov, je vlastne zbierka modlitieb. Tieto modlitby majú nesmiernu hĺbku, vyjadrujú celé spektrum ľudských emócií, radosť i zúfalstvo, nesmierne blaho i úplnú biedu.

Keď sa modlíme, mali by sme Bohu čestne povedať to, čo cítime. Nemá zmysel hovoriť Bohu to, o čom sa domnievame, že by rád počul (a čo možno ani necítime). Jediný spôsob, ako Boh môže niečo pre nás a v nás vykonať, zmeniť nás, je, že čestne priznáme svoj stav, poznáme situáciu, v ktorej sa nachádzame, a povieme spolu s Dávidom: "Preskúmaj ma, silný Bože, a poznaj moje srdce! Skús ma a poznaj moje myšlienky, viď, či je vo mne nejaká zlá cesta, a veď ma cestou večnosti." (Ž 139,23.24)

3. Čo by modlitba mala obsahovať?

Pri štúdiu modlitieb, ktoré sa nachádzajú v Biblii, zistíme, že obsahujú štyri základné časti. Tou prvou je oslava a chvála Boha. Kniha Žalmov znamená v hebrejčine "kniha chvál". Boh, pretože je Stvoriteľ, je vlastne jediný, kto si skutočne zaslúži, aby bol oslavovaný (2M 20,3). Zoradenie prosieb v modlitbe Otčenáš ukazuje, že dôležitejšie než to, čo Boh má urobiť pre nás, je Boh sám a jeho sláva. Ak na prvom mieste modlitby bude oslava Boha, pomáha nám to lepšie si uvedomiť, kto je Boh, kto sme my, a naše modlitby budú zamerané na Boha, nie sebecky na nás.

S oslavou a chválou Boha úzko súvisí vďačnosť. Vychádza z uvedomenia si toho, že pôvodcom všetkého, čo v živote má opravdivú hodnotu, je Boh (Jak 1,17). On je dokonca zdrojom života (Sk 17,25). Takto naša služba a poslušnosť, ku ktorým by nás naše modlitby vždy mali viesť, získavajú správnu motiváciu a perspektívu. Všetko, čo kresťan koná, by malo vychádzať z hlbokej lásky a vďačnosti voči Bohu. Oslava sústreďuje našu pozornosť na to, kto Boh je, vďačnosť zase na to, čo pre nás vykonal.

Uvedomenie si Božej veľkosti a láskavého zaobchádzania s nami nás privádza k ďalšiemu aspektu modlitby, a tým je vyznanie. Nie je možné zakúšať prítomnosť Božiu bez toho, aby sme si neuvedomili svoju hriešnosť, nedostatočnosť. V modlitbe Otčenáš je zahrnutá prosba o Božie odpustenie (Mt 6,12). Pokiaľ sme na tomto svete, nikdy nenastane čas, že by sme na modlitbe nemuseli prosiť o odpustenie našich hriechov. Aby však vyznanie splnilo svoj zmysel, nemôže zostať len na všeobecnej úrovni, ale musí byť vyznaním konkrétnych hriechov.

Najznámejším aspektom modlitby je prosba. Pre mnohých je modlitba synonymom prosenia. Aj keď je to nesprávne zúženie zmyslu modlitby, nemali by sme váhať predložiť Bohu svoje prosby. Musíme však mať na pamäti, že Boh má väčší záujem o to, čo potrebujeme, než o to, čo chceme (Fil 4,19). Musíme dovoliť, aby on zostal Bohom, t.j. aby sa diala jeho vôľa. Modlitba nemôže byť prostriedkom vynucovania si od Boha toho, čo chceme my. Nie je to džin z Aladínovej lampy, nejaký magický prostriedok, ktorým môžeme manipulovať Bohom a nútiť ho splniť naše príkazy, či vymôcť si u neho uskutočnenie našich predstáv. Boh každú našu modltibu počuje, ale to neznamená, že ju aj vypočuje podľa našich prianí.

Ak sa budeme modliť takýmto spôsobom, modlitba sa stane pre nás niečím prirodzeným, nevyhnutným, bez čoho sa nezaobídeme a čo bude pre nás radosťou. Náš modlitebný život sa bude prehlbovať, Boh sa nám stane bližší, budeme reálnejšie prežívať jeho prítomnosť v každodennom živote. Toto bude pre nás tým najväčším uspokojením z nášho modlitebného života, ešte väčším než skúsenosti a odpovede na modlitby, ktoré určite prežijeme a dostaneme. V dnešnom kresťanskom svete je hodne tých, čo sa sebecky zaujímajú predovšetkým o svoje skúsenosti či Božie zasľúbenia len preto, aby sa vyriešili ich problémy a naplnili ich potreby. Poznanie Božieho charakteru je potom pre nich druhoradé. Avšak spoločenstvo s Bohom, dôvera v neho, pokoj, istota vo vzťahu s ním je to najdrahšie a najkrajšie, čo na tomto svete môžeme mať.

II. Výkladové poznámky

Biblická hodina o modlitbe by mala byť zaradená na tomto mieste, t.j. po tom, čo sme s ľuďmi hovorili o ospravedlnení, pokání a odovzdaní sa. Nie je možné zaradiť ju príliš skoro, keď ľudia o Bohu toho ešte veľa nevedia.

Niekedy sa medzi veriacimi diskutuje o otázke: Aký jazyk používať pri modlitbe? Ak Nová zmluva bola napísaná v gréčtine koiné, t.j. v jazyku jednoduchých ľudí, ak Ježiš oslovoval svojho nebeského Otca Abba, teda tak, ako bežne hovoril, t.j. po aramejsky, z toho vyplýva, že modlitba nevyžaduje žiadny špecifický jazyk. Jazyk, ktorý bežne používame v ostatných našich rozhovoroch, je vhodný aj na modlitbu. Hlavné je, aby sme v ňom boli schopní dobre vyjadriť svoje myšlienky, pocity, túžby, to, čo nás teší i trápi.

Zmyslom modlitby nie je mechanické opakovanie naučených či predpísaných formúl. Keď Ježiš dal svojim učeníkom modlitbu Otčenáš ako vzorovú, nemyslel tým, že znenie tejto modlitby má byť bezducho opakované, aby sme upútali Božiu pozornosť. Dve rôzne verzie tejto modlitby (Mt 6; Lk 11) jasne ukazujú, že Ježiš ju zamýšľal skôr ako vzor toho, čo všetko by modlitba mala obsahovať, a nie ako doslovný predpis toho, čo máme opakovať. Je iste nesprávne, ak sa modlíme len túto modlitbu a nikdy sa nemodlíme svojimi vlastnými slovami; ale je rovnako nesprávne, ak túto modlitbu odmietame sa modliť.

Modlitba Otčenáš nás učí, že naše modlitby majú byť konkrétne, ďalej, že záležitosti Božie, jeho charakter, kráľovstvo a jeho vôľa, majú prednosť pred našimi záležitosťami, a konečne, že máme byť ochotní odstrániť prekážky, ktoré by bránili nášmu duchovnému rastu.

Modlitba môže mať rôzne formy. Verejná a súkromná modlitba plnia odlišné funkcie. Keď sme sami s Bohom, môžeme slobodne vyjadriť svoje najhlbšie myšlienky a pocity. Verejná modlitba zase vyjadruje myšlienky a túžby skupiny ľudí, nie jednotlivca. Nie je to súkromná modlitba prednesená na verejnosti. Aby verejná modlitba bola efektívna, je vhodnejšie, aby bola vopred pripravená a premyslená vo vzťahu k poslucháčom.

S modlitbou úzko súvisí otázka pôstu. Je potrebné uvedomiť si, že zmyslom pôstu nie je donútiť Boha vykonať niečo, čo by inak nevykonal, ale nájsť si čas (inak zabratý prípravou jedla, jedením a trávením) pre modlitbu a očistiť organizmus tak, aby bol vnímavejší a citlivejší na to, čo Boh chce človeku zjaviť (Mat 6,16-18; Mk 2,18-20). Pôst je tak vonkajším prejavom úplného odovzdania sa, ochoty vzdať sa všetkého (aj toho, čo nám inak pôsobí radosť a samo o sebe nemusí byť zlé), načúvať Bohu a poslúchať ho.

V poslednej dobe sa modlitebné skúsenosti (vypočutie prosieb) často používajú ako určité duchovné vydieranie. "Ja som sa modlil a mal som takúto skúsenosť, preto ak ty nemáš skúsenosť podobnú, asi si sa modlil nesprávne, alebo je to dôkaz, že nie si na potrebnej duchovnej úrovni." Ako sme vysvetlili vo výkladovej časti, takéto uvažovanie je založené na nesprávnych predpokladoch, predstavách o Bohu. Existuje veľké nebezpečenstvo, že svoju modlitebnú skúsenosť budem dávať ako záväzný model alebo návod, čo majú konať aj ostatní.

Je pravdou, že na jednej strane platí "nemáte, lebo neprosíte" (Jak 4,2), ale na druhej strane je rovnako pravda, že Boh musí zostať zvrchovaným Pánom a nie je možné si od neho vynucovať čokoľvek, a to ani na modlitbe. Tieto dva aspekty pravdy musia vždy zostať vyvážené, v rovnováhe.

Boh dáva každému z nás modlitebné skúsenosti, aby nám ukázal, že náš vzťah s ním nie je len púha teória. Avšak skúsenosti sú vždy osobné, a teda neprenosné.

III. Praktický dopad

Pavel hovorí, že sa máme "modliť bez prestania" (1 Tes 5,17). Samozrejme, ak by sme mali tráviť všetok svoj čas na modlitbe (na kolenách so zavretými očami), tak by sme nič nevykonali. To by sme boli už takí svätí, že by z nás nebol žiaden pozemský úžitok. O to Bohu iste nejde. Je možné byť v živote efektívny a zároveň byť aj veľkým modlitebníkom, modliť sa "bez prestania"? Áno, ak pochopíme, že modlitba vo svojej podstate je vlastne nasmerovanie nášho uvažovania na Boha.

Modliť sa bez prestania znamená, že Boh je centrom nášho uvažovania. V každom našom rozhodovaní sa pozeráme na jeho vôľu, zaujíma nás, aký má on vzťah k danému problému. Tak modlitba pre nás už nebude formálnou povinnosťou, ale stane sa radostnou nevyhnutnosťou, bez ktorej sa nezaobídeme a ktorá nám prináša vždy novú radosť a uspokojenie. Potom o nej nebudeme len teoretizovať, ale ju budeme radostne prežívať.

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala