I. Náčrt
Krátka osnova:
1. Zmierenie a svätyňová služba (2M 25,8; Žid 7,25; 8,1.2; 10,4)
2. Kristova smrť a zmierenie (Rím 3,24-26; 1K 15,3; 2K 5,21; 1J 2,2)
Zmierenie je jedno zo slov, ktoré Biblia používa na označenie toho, akým spôsobom Boh rieši a nakoniec aj vyrieši problém hriechu, ako obnoví narušený vzťah medzi stvorenými bytosťami a sebou. Okrem tohto termínu sa v Písme nachádzajú aj iné obrazy, ako napr. záchrana, vykúpenie, náhrada, či adopcia. Tieto metafory sú prevzaté z rôznych prostredí, napr. z trhu otrokov, súdneho pojednávania alebo domácnosti.
V koreni slova "zmierenie" nachádzame slovo "mier", čo naznačuje, že významom tohto slova je nastolenie mieru, jednoty a súladu. "Zmierenie" znamená obnovenie priateľských vzťahov medzi tými, ktorí boli znepriatelení. Je treba mať však na pamäti, že toto slovo zahŕňa predovšetkým proces, ktorý odstraňuje prekážky zabraňujúce nastoleniu mieru, nielen výsledok, ktorý sa dosiahne ich odstránením.
Zmierenie predpokladá odcudzenie medzi dvoma stranami, ktoré boli kedysi zjednotené. Znamená teda obnovu narušeného vzťahu lásky a dôvery.
Zmierenie je potrebné preto, lebo priamo v nebesiach vypukla vojna (Zj 12), vznikol hriech, ktorý je predovšetkým bezzákonosť, vzbura (1 Ján 3:4). Boh však rieši tento problém skrze smrť Ježiša Krista, ktorá pôsobí zjednocujúco: "A ja keď budem povýšený zo zeme, pritiahnem všetkých k sebe." (Ján 12,32) Tá istá myšlienka je vyjadrená aj v slovách apoštola Pavla: "aby v Kristovi zjednotil všetko, aj čo je na nebi, aj čo je na zemi." (Ef 1,10) Na inom mieste hovorí: "aby ním zmieril so sebou všetko, aj čo je na zemi, aj čo je v nebesiach, a priniesol pokoj v krvi jeho kríža." (Kol 1,19.20)
Zmierenie sa teda dotýka celého vesmíru. Nie je určené výlučne ľuďom, potrebuje ho celý vesmír. Je dôležité, aby sme zmierenie nedefinovali príliš úzko.
1. Zmierenie a svätyňová služba
Keď Boh chcel poučiť izraelský národ o tom, akým spôsobom plánuje riešiť problém hriechu, nebola to ľahká úloha. Títo bývalí otroci vedeli o Bohu, ktorý ich takým predivným spôsobom vyslobodil z Egypta, len veľmi málo. Boh im však neprečítal teologickú prednášku, ale dal ilustráciu v podobe svätostánku, kde ľudia praktickým spôsobom mali účasť na tom, čo ich Boh chcel naučiť.
Tieto služby poukazovali ľuďom na Božiu svätosť i ľudskú hriešnosť. Ukazovali zároveň na ohavnosť hriechu i na Božiu ochotu hriech odpustiť, očistiť, prebývať s jeho ľudom (2M 25,8).
Svätostánok sa skladal z troch častí, z ktorých každá mala svoj špecifický význam: nádvorie, svätyňa a svätyňa svätých.
Na nádvorí bol medený obetný oltár, na ktorom sa prinášali obete za hriech. Keď človek zhrešil, sám priniesol obeť k oltáru. Kňaz zviera prezrel, či nemá nijakú vadu, hriešnik vyznal svoj hriech, zabil obeť a položil ju na oltár.
Medzi prinášaním obetí v Izraelovi a v okolitých pohanských národoch bol veľký rozdiel. Tým, že človek prinášal obeť, vyznával, že problém hriechu je na jeho strane, nie Božej; že hriech nedokáže sám vyriešiť; že odplata za hriech je smrť (Rím 6,23), že jeho hriechy spôsobili smrť nevinnej obete (Ján 1,29). Táto obeť bola predobrazom na smrť Ježiša Krista na kríži.
Prinesením obete človek vyznával vieru v ospravedlnenie skrze vieru: svoju obeť neprinášal ako úplatok Bohu, aby mu Boh odpustil, ale ako vyjadrenie svojej viery v Božie odpustenie, prijatie toho, čo Boh dáva. Obeťou ďalej človek vyjadroval svoju vieru v posvätenie skrze vieru: tým, že priniesol obeť presne tak, ako to Boh prikázal, vyjadroval svoje rozhodnutie byť poslušný.
Obetný oltár na nádvorí sprostredkovával človeku nádherné posolstvo o odpustení hriechov. Boh je ochotný zbaviť nás viny, ukazuje nám, že nás prijíma takých, akí sme. Keď sa mu odovzdáme, bude s nami zaobchádzať, ako keby sme nikdy nezhrešili. Umývadlo na nádvorí bolo symbolom očistenia.
Pre človeka, ktorý si uvedomoval svoju hriešnosť, muselo byť posolstvo o odpúšťajúcej Božej láske oslobodzujúcim evanjeliom. Je však zvesť o tom, že Boh nám odpustil naše hriechy, už všetko, čo nám Boh chce povedať? Nie! Sú ešte ďalšie dve oddelenia svätostánku. Časť z krvi obete bola zanesená do svätyne.
V svätyni boli tri predmety, ktorých poslaním bolo poukázať na to, akým spôsobom Boh oslobodí ľudí od moci hriechu. Boh chce totiž nielen hriech odpustiť, ale aj zmeniť život človeka. Týmito tromi predmetmi boli: sedemramenný svietnik, stôl s chlebmi predloženia a kadidlový oltár.
V každej zo siedmich lámp svietnika, ktorý stál naľavo, horel olej, ktorý osvetľoval celú miestnosť. Židia vedeli, že olej, svetlo je symbolom Ducha Svätého. Úlohou Ducha Svätého je osvecovať zatemnené mysle (1Kor 2,12-14). Toto symbolizuje zmenu, ktorá nastáva u kajúceho človeka (Rím 12,1.2). Táto zmena myslenia je kľúčová pre ďalší rozvoj veriaceho.
Napravo vo svätyni bol nízky stôl, na ktorom bolo 12 pecňov chleba. Izraelci v tom mohli vidieť symbol udržiavania života, sýtenia sa Božím slovom (Jer 15,16).
V strede stál zlatý oltár, na ktorom sa pálilo kadidlo. Oltár stál priamo pri opone, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých. Kadidlo predstavuje dokonalú spravodlivosť Ježiša Krista. Keď ľudia obťažení svojou hriešnosťou si uvedomovali svoju nedokonalosť, cítili príjemnú vôňu kadidla vychádzajúcu zo svätyne. To bola pre nich radostná pripomienka, že Boh vypočuje ich prosby - nie na základe toho, akí dobrí sú oni sami, ale na oveľa lepšom základe. Jedine Kristus má dokonalú spravodlivosť, jedine v jeho príhovornej službe je záruka, že naše modlitby budú vypočuté.
Svätyňa nám ukazuje, že Boh chce nielen hriech odpustiť, ale že aj všetka moc nebies je k dispozícii človeku, ktorý túži po zmene života, oslobodení z moci hriechu. On nám posiela Ducha Svätého, ktorý osvecuje naše mysle, dáva nám Písmo, aby nás sýtil duchovne, a vypočúva naše modlitby, aj keď sme nehodní. Takto moc hriechu môže byť v našom živote zlomená a my okúšame víťazstvo nad hriechom.
Je však evanjelium o tom, že Boh mi hriechy odpustil, že on ma zmení, už celé evanjelium? Nie! Ešte ostáva svätyňa svätých. Boh ešte musí ukázať na pravého vinníka, ukázať, kto za hriech vo vesmíre môže, vyriešiť otázku konečnej zodpovednosti za hriech, z ktorej bol falošne pred celým vesmírom obvinený.
V svätyni svätých bol len jeden predmet - truhla zmluvy. V nej bolo uložené Desatoro, ktoré je vyjadrením Božieho charakteru. (A tiež aj vedierko s mannou a Áronova palica.) Dekalóg bol prikrytý vrchnákom, ktorý sa nazýval zľutovnicou. Keď Boží charakter bol nepochopený, keď prišiel hriech, Boh ho "prikryl" (starozmluvné slovo pre "zmieriť") svojím milosrdenstvom, aby človek i nebeské bytosti mali novú možnosť pochopiť Boží charakter.
Keď človek priniesol obeť, kňaz vzal trochu z krvi do svätyne a tam pokropil pred oponou, ktorá oddeľovala svätyňu od svätyne svätých, kde bola Božia prítomnosť. To symbolizovalo, že treba ešte vyriešiť jeden aspekt hriechu - otázku konečnej zodpovednosti za hriech - a to bola Božia starosť. Ako sa to dialo?
Jeden deň v roku, v Deň zmierenia, boli privedené dva kozly, ktoré predstavovali dve strany vo vesmírnom konflikte medzi dobrom a zlom. Kozol pre Hospodina bol obetovaný - Boh je ten, ktorý je ochotný obetovať sa pre svoje stvorenstvo, čo sa zreteľne prejavilo v živote a smrti Ježiša Krista. S krvou tohto kozla veľkňaz vošiel do svätyne svätých a pokropil truhlu zmluvy. Tým bola svätyňa svätých očistená od hriechov. Potom vyšiel na nádvorie, aby požehnal kajúci sa ľud, ktorý tam čakal, a aby vložil svoje ruky na kozla pre Azázela. Takýmto spôsobom sa ukazovalo, kto je za hriech zodpovedný, a kozol bol potom zahnaný na púšť, kde zahynul, aby sa naznačilo, že hriech bude z vesmíru úplne odstránený, vykorenený.
Hriech vo vesmíre nie je preto, že Boh stvoril nedokonalé bytosti, či preto, že by požadoval od nich príliš veľa, ale preto, že Satan Boha neprávom obvinil, očiernil jeho charakter, predstavil ho v nesprávnom svetle.
Deň zmierenia ukazuje, že jedného dňa Ježiš Kristus, náš Veľkňaz, vyjde z nebeskej svätyne, kde koná dielo zmierenia, aby prišiel na našu zem po druhýkrát a požehnal tých, čo ho v pokornom a kajúcom duchu očakávali (Žid 8,1.2). Vtedy bude s konečnou platnosťou poukázané na skutočného pôvodcu zla, Satana, a potom môže byť on i hriech úplne odstránený.
Starozmluvný svätostánok jednoduchým spôsobom ukazuje, aká je pravda o Bohu, človeku, Satanovi i hriechu.
2. Kristova smrť a zmierenie
Z pohľadu kresťanskej viery Ježišova smrť na kríži je najdôležitejšia udalosť v dejinách ľudstva. Bez nej by Ježiš nemohol splniť svoje poslanie na tejto zemi. Na kríži naše spasenie bolo dokonané v tom zmysle, že bolo zaistené plne, dokonale, raz navždy.
Keď novozmluvní pisatelia hovoria o význame smrti Ježiša Krista na kríži, hovoria o nej ako o "zmierení" - "boli sme zmierení s Bohom smrťou jeho Syna" (Rím 5,10), "on je obeťou zmierenia za naše hriechy" (1J 2,2).
Pre správne pochopenie týchto veršov je opäť treba zdôrazniť, že problém hriechu nespočíva v tom, že hriech zmenil vzťah Boha k človeku, ale človeka k Bohu. Ak Boh nás miluje nepodmienenou láskou - a Biblia nás uisťuje, že je to tak - potom on sa nikdy od nás neodvrátil, a teda nie je nutné si ho zmierovať (Jer 31,3; Žid 13,8). Zmierenie pôsobí na nás, nie na Boha (2K 5,18-21). Boh nedal svojho Syna, aby mohol milovať, on dal, pretože miloval (J 3,16). Kríž nie je príčinou Božej lásky, ale jej prejavom. Boh nás miloval a hľadal ešte vtedy, keď my sme boli jeho nepriatelia; iniciatíva vychádza z jeho strany, nie našej (Rím 5,10.11). Nie on potreboval zmierenie, ale my, on sa nám nikdy neodcudzil. Zmierenie zjednocuje nás s Bohom, mení náš vzťah k nemu, nie jeho vzťah k nám.
Biblia ukazuje, že toto zmierenie sa deje na základe smrti Božieho Syna na kríži (Rím 5,10; 2K 5,16, Kol 1,22). Rozsah tohto zmierenia je neobmedzený, lebo Ježišova smrť bola zmierením za hriechy sveta (1J 2,2), zaplatil výkupné za všetkých (1Tim 2,5.6; Mt 20,28). Avšak hoci Boh učinil opatrenie, aby všetci boli zmierení, toto zmierenie je skutočnosťou len pre tých, čo obeť Ježiša Krista vierou prijímajú (J 3,18; Rím 5,1.2; Ef 2,8; 1J 5,1). To, čo sa stalo na kríži pre všetkých objektívne, je potrebné prijať a prežiť subjektívne, aby to malo zmysel pre jednotlivca.
Je treba mať na pamäti, zvlášť v diskusii s tými, čo by radi zredukovali zmierenie na jedinú udalosť - Kristovu smrť na kríži, že Stará zmluva neobmedzuje zmierenie na smrť obetného zvieraťa, ale zahŕňa do zmierenia tiež príhovornú službu kňazov v dennej službe a dielo veľkňaza pri výročnom Dni zmierenia (3M 16,16-19; 17,11; 4,20.26.31.35; 5,16).
Okrem použitia slova "zmierenie" novozmluvní pisatelia hovoria tiež o tom, že Kristova smrť na kríži zaistila naše "spasenie" a "vykúpenie".
Evanjelium je "mocou Božou na spasenie" (Rím 1,16). Ježiš je označený ako Spasiteľ (Fil 3,20), už jeho meno na to poukazuje (Mat 1,21). Toto má starozmluvné korene, lebo Boh je predstavený ako záchranca, osloboditeľ svojho ľudu (2M 15,2). Grécke slovo pre "spasenie" zároveň znamená aj "uzdravenie". To naznačuje, že spasenie znamená nielen záchranu, ale aj obnovu, vyliečenie. Kristus nás nielen oslobodzuje od viny a moci hriechu, ale aj obnovuje k plnému duchovnému zdraviu.
Vykúpenie ukazuje na oslobodenie otrokov z otroctva, na vyslobodenie zajatcov. Ide o zaplatenie určitej ceny, aby bolo možné darovať slobodu (Ef 1,7; Rím 3,24). Ježiš sám hovorí, že prišiel, "aby dal svoj život ako výkupné za mnohých" (Mk 10,45). Mnohé texty hovoria o tom, že za nás, našu slobodu, spasenie bola zaplatená veľká cena (1Kor 6,20; Tit 2,14; 1Pt 1,18,19). Ak túto metaforu neberieme ako doslovistickú skutočnosť, nedoťahujeme ju do krajnosti (napr. pýtať sa, komu Kristus zaplatil), tak má kus pravdy: Kristovo dielo znamená víťazstvo nad silami zla a oslobodenie od toho, čím sme boli poviazaní, diabol je porazený, putá hriechu pretrhané.
Kristova smrť na kríži je tiež predstavená ako "zmierujúca obeť" (Rím 3,25). Nie je to smrť náhodná, smrť martýra ani samovraha. Je to smrť toho, kto na sebe niesol Boží hnev, prežíva Boží súd nad hriechom, a to pre naše hriechy (Rím 1,18; 4,25; Žid 2,9).
II. Výkladové poznámky
Je treba mať na pamäti, že Nová zmluva nehovorí, akým spôsobom smrť Ježiša Krista dosahuje naše zmierenie. Na opísanie Kristovho diela používa viacero metafor. Ukazuje, že to, čo bolo vykonané na kríži, je dostatočné pre naše spasenie, to znamená, že my už nič k tomu nemôžeme pridať. Kríž naplnil potrebu spasenia, aj keď sa nevysvetľuje ako.
V priebehu storočí sa ľudia snažili vyjasniť túto otázku. Boli navrhnuté rôzne teórie zmierenia, ktoré majú pomôcť pochopiť, akým spôsobom nám Boh dáva spasenie (napr. teória výkupného, satisfakčná teória, teória morálneho vplyvu, teória vlády, forenzná teória právnej náhrady atď.). Toto bolo možné vďaka tomu, že cirkev nikdy v dejinách nevyhlásila oficiálny, ortodoxný názor na zmierenie. Napríklad v kristológii formulácia Chacedonského koncilu sa stala štandardným vyjadrením pravej viery kresťanstva. Avšak v oblasti zmierenia nič podobné neexistuje. Žiadna teória nebola univerzálne prijatá ako jedine správna.
Dnes najprepracovanejšie a najpopulárnejšie sú dve teórie - teória morálneho vplyvu a forenzná teória právnej náhrady. Teória morálneho vplyvu tvrdí, že zmysel Kristovej obete spočíval v tom, že bola najväčším, najsilnejším prejavom Božej lásky, ktorý má za cieľ vzbudiť odozvu lásky v nás. Táto teória zdôrazňuje to, čo robí Kristova obeť s hriešnikom, preto sa tiež niekedy nazýva subjektívna teória. To, čo táto teória tvrdí, je aj pravdivé, aj dôležité. Avšak prehliada nutnosť Ježišovej smrti. Ak Kristus zomrel len preto, že bolo potrebné dokázať Božiu lásku, bola jeho smrť skutočne nevyhnutná? Biblia ukazuje, že rozhodne áno (Mt 16,21).
Forenzná teória právnej náhrady tvrdí, že spravodlivosť požaduje, aby Boh nenechal prestúpenie zákona nepotrestané. Avšak pretože Boh chcel nám ľuďom pomôcť, Kristus vzal náš trest za hriech na seba. Aj táto teória je v mnohých aspektoch pravdivá. Biblia na viacerých miestach hovorí o tom, že Kristus zomrel za nás, pre nás, niesol naše hriechy (1K 15,3). My sme nemohli urobiť pre seba to, čo on vykonal na našom mieste. Jeho smrť je objektívnym riešením problému hriechu vo vesmíre. Problémom tejto teórie je, že potláča subjektívny aspekt zmierenia. Ospravedlnenie podľa tejto teórie sa deje pri Božom tróne a nemá nič dočinenia s človekom, s našou mysľou. Nesprávne na tejto teórii je tiež to, že oddeľuje od seba príčinu hriechu a trest za hriech. Aby bol problém hriechu vyriešený, nestačí hriech odpustiť, je treba hriešnika zmeniť, očistiť. Okrem toho tejto teórii chýba rozmer vesmírneho konfliktu medzi Bohom a Satanom, ktorý je taký dôležitý pre pochopenie plánu spasenia. Sama osebe je teda aj táto teória nedostatočná.
Skutočnosť, že žiadna teória zmierenia nevystihuje celú pravdu, by nás nemala viesť k tomu, že sa prestaneme snažiť pochopiť tento dôležitý aspekt plánu spasenia. Každá teória nám pomáha pochopiť časť z toho, čo kríž znamená. Určité aspekty pravdy nájdeme vo všetkých teóriách zmierenia, žiadna však nevyjadruje celú pravdu. Súčasne je dôležité nezamieňať metaforu za realitu.
Ako adventisti veríme, že kríž je najjasnejším zjavením Božej lásky a spravodlivosti (Rím 1,16.17). Zároveň je to aj objektívna, jedinečná a neopakovateľná historická udalosť, bez ktorej by spasenie nebolo možné. Boh je iniciátorom procesu zmierenia. Človek sa nemôže zachrániť sám, jeho pokánie, viera a poslušnosť sú pre spasenie dôležité, ale nie záslužné.
Zmierenie má dve časti: objektívnu a subjektívnu. Objektívna časť stojí mimo človeka, je to niečo, čo bolo vykonané nezávisle od nás, mimo nás a pre nás. Subjektívna časť zmierenia sa dotýka človeka, jeho postojov, odpovedí na Božie pozvanie a spoluprácu s Božou mocou. Zmierenie je tak objektívne, ako aj subjektívne. Tieto dva aspekty nestoja proti sebe, ale musia byť predkladané vždy spolu, zostať vo vzájomnej harmónii. Je nutné udržiavať dynamickú jednotu medzi tým, čo Kristus vykonal pre nás a čo koná v nás, nezdôrazňovať jedno na úkor druhého.
III. Praktický dopad
Keď Ježiš hovoril o zmierení, zmienil sa o jednote. "Nielen za týchto prosím, ale aj za tých, ktorí pre ich slovo uveria vo mňa, aby všetci jedno boli; ako ty, Otče, si vo mne a ja som v tebe." (J 17,20.21) Byť "v niekom" znamená byť v jednote, súlade s ním. Podobne, ako je jednota medzi Otcom, Synom a Duchom Svätým, tak má byť jednota tiež medzi všetkými stvorenými bytosťami vo vesmíre. "Aby boli jedno, ako my sme jedno." (J 17,22) Ježiš nehovoril o teóriách zmierenia, ale porozprával dojemný príbeh o márnotratnom synovi, ktorého láskavý Otec prijal späť domov (Lk 15,11-32). Žiaľ, neprajný starší brat nemal radosť z takéhoto obnovenia jednoty a súladu v rodine.
Boh urobil všetko pre to, aby ľudia mohli pochopiť, akým spôsobom hriech vznikol, ako bude vyriešený a odstránený. Dielo zmierenia bolo predstavené v predobrazoch v starozmluvnej svätyni. Na kríži bolo raz navždy vykonané a obhájením Božieho charakteru a odstránením hriechu po tisícročnom kráľovstve bude ukončené. Nikdy viac sa vo vesmíre nezopakuje hriech, vzbura, odboj proti Bohu. Boh odhalil pravdu o sebe, ako aj o hriechu a všetci sa presvedčia, že Boh je úplne dôveryhodný, láskavý a rešpektuje slobodu. K zaujatiu takéhoto postoja lásky, viery a obdivu k Bohu má nám pomôcť i naše štúdium zmierenia.
ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala
š. 1
Zmierenie sa teda dotýka celého vesmíru. Nie je určené výlučne ľuďom, potrebuje ho celý vesmír. Je dôležité, aby sme zmierenie nedefinovali príliš úzko.
š. 2
Keď Boh chcel poučiť izraelský národ o tom, akým spôsobom plánuje riešiť problém hriechu, dal im ilustráciu v podobe svätostánku, kde ľudia praktickým spôsobom mali účasť na tom, čo ich Boh chcel naučiť.
š. 3
Boh je iniciátorom procesu zmierenia. Človek sa nemôže zachrániť sám, jeho pokánie, viera a poslušnosť sú pre spasenie dôležité, ale nie záslužné.