Nesmrtelnost v Kristu

NESMRTEĽNOSŤ V KRISTOVI

I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Podstata človeka (1 Moj 2,7; Ez 18,4)

2. Podstata smrti (Ž 146,4; Kaz 9,5; 12,7; Ján 11,11; 1 Tim 6,16)

3. Kedy človek dostane nesmrtelnost? (Ján 5,28.29; 1 Tes 4,16.17; Zj 22,12)

Dnes, viac než kedykoľvek predtým, sa ľudia zaujímajú o všetko, čo má nádych tajomna, nadprirodzena. Otázky smrti, záhrobia a pokračovania života po smrti však priťahovali ľudstvo už oddávna. Na druhej strane smrť je niečo, o čom len veľmi neradi hovoríme. O to viac nás potom zaskočí, keď prichádza do našich životov a my jej musíme čeliť, postaviť sa zoči-voči jej krutej realite.

Milióny ľudí okolo nás túžia po konkrétnych odpovediach na otázku, čo sa deje s človekom po smrti. Pre niektorých to môže vychádzať z veľkého zármutku a bolesti danej stratou milovanej a blízkej osoby, pre iných to môže byť prostá zvedavosť, či túžba poznať nepoznané.

Existuje veľa protichodných názorov na to, čo sa deje s človekom po smrti. Je jasné, že všetky nemôžu byť pravdivé. Ako kresťania by sme mali brať vážne to, čo o tejto veci nám zjavuje Boh vo svojom slove - Biblii.

1. Podstata človeka

Naše chápanie smrti a toho, čo sa deje pri nej a po nej, závisí predovšetkým od nášho pochopenia podstaty človeka. Kto je človek? Z čoho sa skladá?

Biblická správa o stvorení nám hovorí, že človek pochádza z Božích rúk. Človek sa teda nevyvinul v priebehu mnohých miliónov rokov z nižších foriem života, ale bol stvorený na Boží obraz (1 Moj 1,26.27).

Biblia doslova uvádza, že "Boh stvárnil človeka z prachu zeme a vdýchol mu do nozdier dych života; tak sa človek stal živou dušou" (1 Moj 2,7). Keď Boh sformoval človeka, tak mal všetky orgány, všetko, čo k svojmu neskoršiemu životu potreboval, ale chýbal mu život. Život mu dal až "dych života", ktorý do neho vdýchol jeho Stvoriteľ (Job 33,4). Neživé telo sa dychom života mení na "živú dušu".

Tento text je významný tým, že ukazuje na jedinečnú rovnicu, dôležitú pre pochopenie prirodzenosti človeka: telo + dych života = duša. Z toho vyplývajú dva závery:

a) Človek ako telo. Z hľadiska biblického chápania človek neexistuje inak, ako v telesnej forme. Preto je oveľa presnejšie povedať, že človek je telo, než to, že človek má telo. Toto je zdôraznené aj v biblickom učení o vzkriesení - pokračovanie života sa nedeje v nejakej fluidnej forme, ale v tele (1 Kor 15,42.44; Luk 24,39-42).

b) Človek ako celistvá bytosť. Človek je viacrozmerná bytosť, nemá len telesný aspekt. Avšak hoci jednotlivé jeho zložky je možné rozlišovať (1 Tes 5,23), nie je možné človeka rozdeliť, pretože žiadna jeho časť nemôže existovať sama o sebe. Genesis 2,7 príznačne hovorí, že človek sa stal živou dušou. Text nič nehovorí o tom, že človek má nesmrteľnú dušu, dokonca ani to, že človek má dušu, ale, že človek je dušou.

V niektorých prekladoch je táto myšlienka zdôraznená tým, že koniec verša je preložený: človek sa stal "živou bytosťou" alebo "živým tvorom". Duša nie je niečo, čo existuje samostatne, nezávisle od tela. Z rovnice, ktorú sme si uviedli, vyplýva, že duša je funkcia tela a ducha. Podľa Biblie človek existuje ako celistvá jednotka, jednotlivé časti človeka sú vzájomne prepojené, navzájom sa ovplyvňujú, a zároveň sú nerozdeliteľným celkom. Žiadna časť nemôže existovať sama o sebe.

Na rozdiel od tohto holistického (celistvého) názoru, rozšírená dualistická predstava o človeku tvrdí, že človek sa skladá z dvoch protikladných častí - duše a tela. Nesmrteľná duša je nositeľkou osobnej identity a pre svoju existenciu smrteľné telo vôbec nepotrebuje. Naopak, telo je pre dušu skôr väzením, príťažou. Tento názor, aj keď v priebehu stáročí všeobecne prijímaný, je určitým filozofickým vysvetlením podstaty človeka, naväzujúcim na grécku filozofiu, ale nie je biblickým pohľadom. Biblickí pisatelia sa s ním nikdy nestotožnili.

2. Podstata smrti

Základná otázka, ktorú si položíme v tejto časti, je: "Čo sa deje s človekom pri smrti? Čo znamená smrť?"

Biblia ukazuje, že keď človek zomiera, zomiera celá bytosť. "Keď jeho duch vyjde, on sa vráti do zeme; jeho úmysly zaniknú v ten istý deň" (Ž 146,4). "Lebo živí vedia, že umrú, ale mŕtvi nič nevedia" (Kaz 9,5). "Prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal." (Kaz 12,7; pozri tiež Ž 6,6; 115,17; Iz 38,18.19)

Smrť je teda opačný proces ako stvorenie (1 Moj 2,7). Podľa Biblie duša nie je niečo, čo by mohlo existovať samo o sebe, bez závislosti od tela alebo ducha, dokonca aj nezávisle od Boha, od prameňa života. Boh nám hovorí, že svojou podstatou sme smrteľní. Pretože sme stvorené bytosti, nemáme v sebe zdroj života.

Nesmrteľnosť má jedine Boh (1 Tim 6,16). Nikde v Biblii sa nehovorí o tom, že nejaká časť človeka môže po smrti kdesi samostatne žiť a pritom prežívať pocity, radovať sa, alebo smútiť.

Smrť je prázdnota, neprítomnosť akýchkoľvek skúseností. Biblia vidí smrť ako koniec života, prípadne ako jeho prerušenie; život môže byť obnovený jedine vzkriesením, čo je Boží stvoriteľský akt (Rím 4,17). Dualistický pohľad na človeka naopak chápe smrť nie ako koniec, či prerušenie života, ale ako prechod do inej (vyššej) úrovne.

Boh na počiatku varoval človeka, že ak od neho odíde, výsledkom takéhoto konania bude smrť (1 Moj 2,17; Rím 6,23). Boží nepriateľ, satan, však túto pravdu spochybnil a tvrdil: "Vôbec nezomriete" (1 Moj 3,4). Tragédiou sveta je, že dnes milióny ľudí veria tomu, že keď človek zomiera, tak vlastne nezomrie, len pokračuje v živote na inej úrovni. Tým sú bližšie k tomu, čo tvrdil satan, a spochybňujú to, čo povedal Boh. Niekedy sa hovorí, že ľudia ľahšie uveria veľkej lži než malej. V prípade ľudskej prirodzenosti je to určite pravda - mnoho ľudí verí satanovej veľkej lži.

Ježiš Kristus nazýva smrť spánkom (Ján 11,11-14). Tým naznačuje, že smrť neznamená definitívny koniec všetkého. Smrť nebude mať posledné slovo nad naším hrobom. Nie je to ani únik od zodpovednosti, každého človeka Boh raz vzkriesi (Ján 5,28.29) a bude sa zodpovedať za svoje skutky (Kaz 12,14; 2 Kor 5,10).

Ďalej v tomto Ježišovom obraze môžeme vidieť náznak, že smrť je odpočinkom od našej práce (Zj 14,13). V určitom zmysle je smrť "požehnaním". Žiť večne v tomto svete, v tomto tele by bolo prekliatím. Boh na nás nenakladá viac, než sme schopní zniesť.

3. Kedy človek dostáva nesmrteľnosť?

Prirodzeným dôsledkom toho, čo človek verí o smrti, je, ako si predstavuje ďalší osud tých, čo zomreli. Ak je smrť spánkom, tak všetci mŕtvi "spia" v hroboch až do momentu vzkriesenia (Ján 5,28.29).

V dualistickom chápaní človek dostáva odmenu (alebo trest) v momente svojej smrti. Podľa tejto predstavy spravodliví sa teda už tešia v nebi, bezbožní sa už teraz mučia v pekelnom ohni.

Písmo však jasne ukazuje, že človek nedostáva odplatu za svoje činy pri smrti, ale až pri vzkriesení (Mat 16,27; Luk 14,13.14; Ján 5,28; 6,39.40.44.54; Sk 2,29.34; 2 Tim 4,7.8; Zj 22,12). Takýchto textov je možné v Biblii nájsť oveľa viac.

Nádejou veriacich kresťanov je vzkriesenie spravodlivých k životu. Biblia chápe vzkriesenie nie ako pokračovanie, ale ako obnovenie existencie. Toto môže spôsobiť jedine čin Božej stvoriteľskej moci. Písmo ukazuje, že vzkriesenie tela je eschatologická záležitosť - uskutoční sa na konci vekov, keď Kristus sa vráti späť na našu zem. Vzkriesenie budú prežívať všetci spoločne, všetci vykúpení dostanú nesmrteľnosť súčasne.

Apoštol Pavel uisťuje veriacich, že živí nepredstihnú tých, čo zosnuli, odmenu dostávajú všetci naraz, spoločne (1 Tes 4,16.17; Žid 11,39.40). Ježiš pripomína svojim učeníkom, že príde a poberie si ich k sebe, aby s ním boli večne. K Ježišovi idú teda spoločne v čase jeho príchodu, a nie individuálne v čase svojej smrti (Ján 14,1-3).

Veriť v odplatu bezprostredne po smrti znamená vlastne znevážiť posledný súd. Aký zmysel má zhromaždiť všetkých ľudí z neba i pekla, oznámiť im rozsudok a poslať ich späť tam, kde boli? (Mat 25,31-46) Zmyslom posledného súdu je, aby ľudia dostali odplatu, "každý podľa svojich skutkov", pretože dosiaľ ju ešte nedostali. Nemôžeme veriť zároveň v nesmrteľnú dušu i vo vzkriesenie tela. Jedno vylučuje druhé. Biblia zdôrazňuje vzkriesenie, pretože o nesmrteľnej duši nič nevie.

II. Výkladové poznámky

1. Slovo "duša" (hebrejsky nefeš; grécky psyché) pochádza zo slova nafaš, čo znamená dýchať. Pretože dych je najpríznačnejším dôkazom prítomnosti života, nefeš označuje človeka ako živú bytosť, živého tvora. V Starej zmluve sa slovo nefeš vyskytuje 755-krát. Duša nie je niečo jedinečné, čo má len človek (1 Moj 1,20,24; 2,19). Najčastejšie znamená nie nejakú časť človeka, ale celého človeka (1 Moj 14,21; 3 Moj 11,43; 4 Moj 5,6; 5 Moj 10,22; 1 Kráľ 19,4).

Výrazy ako "moja duša","tvoja duša" sú vlastne idiomatickým vyjadrením osobných zámen "ja", "ty" (1 Moj 12,13; 3 Moj 11,44; 19,8; Joz 23,11; Ž 3,3; Jer 37,9). Často v Starej zmluve duša znamená život (1 Moj 9,4.5; 1 Sam 19,5; Job 2,4.6; Ž 31,14).

Niekedy sa slovo duša môže vzťahovať na túžby, chute, vášne (5 Moj 23,24; Kaz 6,7), sídlo emócií (1 Moj 34,3; Pies 1,7). Duša môže zomrieť (4 Moj 5,2; 9,6; 31,19; Sud 16,30; Ez 18,4). Toto však v žiadnom prípade neznamená, že človek sa skladá z dvoch oddeliteľných častí. Neexistuje biblický text, ktorý by naznačil, že duša môže vedome existovať mimo tela.

2. Slovo "duch" (hebrejsky ruach, grécky pneuma) predstavuje to, čo oživuje, životodarnú energiu, životný princíp. V Starej zmluve sa slovo ruach vyskytuje 377-krát. Vzťahuje sa na významy duch, dych, vietor (1 Moj 8,1), odvahu (Joz 2,11), hnev (Sud 8,3), psychický stav (Iz 54,6), mravný charakter (Ez 11,19; Ž 32,2), sídlo emócií (1 Sam 1,15). Ruach človeka je v určitom zmysle identický s duchom zvierat (Kaz 3,19). Je to životný princíp, ktorý pri smrti človeka opúšťa (Ž 146,4) a vracia sa k Bohu (Kaz 12,7; Job 34,14). Môže sa vzťahovať aj na Ducha Božieho (Iz 63,10). Nikdy sa však nevzťahuje na nejakú časť človeka, ktorá by vedome existovala mimo tela.

3. Existuje niekoľko textov Biblie, ktoré niektorí ľudia radi používajú ako dôkazy pravdivosti dualistického názoru o ľudskej prirodzenosti. Pri vysvetľovaní Písma by sme však vždy mali mať na pamäti tieto základné hermeneutické (vykladačské) zásady:

a) Nemôžeme stavať proti sebe jednotlivé časti Biblie. Pretože autorom Písma je v konečnom dôsledku Boh, Biblia si nemôže protirečiť.

b) Dvojznačné texty alebo texty nejednoznačné vykladáme vo svetle textov jednoznačných. Nie je fair prehliadnuť sto textov, ktoré jasne hovoria o čase, kedy ľudia dostanú odplatu, a "vypichnúť" jeden text dvojznačný a v jeho svetle prekrútiť všetky ostatné.

c) V podobenstvách by sa nemali vykladať všetky detaily, pretože podobenstvá majú jeden hlavný zmysel, ostatné slúži len ako nevyhnutný doplnok.

K bodu a): Text z Fil 1,23 sa niekedy cituje ako dôkaz toho, že apoštol Pavol veril, že človek dostáva odmenu hneď po smrti. Nie je však možné tento text stavať proti iným Pavlovým výrokom, ako napr. 2 Tim 4,6-8. Ak smrť je spánkom, tak človek po smrti nevníma čas. Subjektívne preto platí, že moment smrti je pre človeka momentom vzkriesenia (= byť s Kristom). Objektívne (na časovej ose) však medzi smrťou a vzkriesením môžu uplynúť stovky ba i tisíce rokov. Pavol porovnáva radosť z možnosti pracovať pre Krista na tomto svete s radosťou zo spoločenstva s Kristom v prípade konca života. Smrť nevidí ako niečo, čo by ho mohlo odlúčiť od prítomnosti Ježiša Krista. Otázka je, či Pavol hovorí subjektívne alebo objektívne. Pri subjektívnom chápaní text je plne v súlade s jeho ostatnými výrokmi. Ak tvrdíme, že hovorí objektívne, dostávame sa do rozporu s inými Pavlovými výrokmi, ako aj s výrokmi iných pisateľov Biblie.

K bodu b): Ježišov výrok z Luk 23,43 sa často cituje ako dôkaz toho, že Ježiš veril, že človek dostáva odmenu bezprostredne po smrti. Ježiš veľakrát jasne ukázal, čo verí o tom, kedy človek dostane odplatu (Mat 16,27; 25,31-46; Luk 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54; 14,1-3). V danom texte všetko záleží na tom, kam sa vo vete vloží čiarka. Ján 20,17 ukazuje, že Kristus v nedeľu ráno hovorí Márii, že ešte nevstúpil k Otcovi (Zj 2,7). Ježiš by nezasľuboval niečo, čo by nesplnil. Kristus nesľubuje lotrovi, kedy v kráľovstve bude, ale že tam bude. Aj keby sme však text vzali tak, ako stojí vo väčšine prekladov, ak deň smrti je "dňom" vzkriesenia, pretože v smrti človek tok času nevníma, deň vzkriesenia bude pre lotra pokračovaním dňa, v ktorom mu Ježiš zasľúbil Božie kráľovstvo.

K bodu c): Podobenstvo o boháčovi a Lazarovi (Luk 16,19-31) je ďalším obľúbeným a často citovaným miestom pre podporu dualistického pohľadu na človeka. Z literárneho kontextu je však zrejmé, že nejde o skutočnú udalosť, ale o podobenstvo (Luk 15,11; 16,1; 16,19 - tri podobenstvá: "Bol raz nejaký človek..."). Zmyslom tohto podobenstva nie je poučiť poslucháčov, čo sa deje s človekom po smrti, ale ukázať, že večný údel človeka je rozhodnutý už počas jeho života, neskôr nebude žiadna druhá možnosť niečo zmeniť či napraviť. Boháč sa spolieha na svoj vzťah k Abrahámovi, ale Ježiš ukazuje, že treba počúvať Mojžiša a prorokov (v. 29). Toto určite platí aj v otázke posmrtného života - a v texte článku sme dali dosť dôkazov o tom, čo Stará zmluva v tejto veci učí. Zároveň tak isto platí, že nie je možné postaviť toto jedno Ježišovo podobenstvo proti jeho mnohým ostatným výrokom, ktoré hovoria o čase odmeny (Mat 16,27; 25,31-46; Luk 14,13.14; Ján 5,28.29; 6,39.40.44.54; 14,1-3).

4. Keď hovoríme, že človek dostane odmenu či odplatu podľa svojich skutkov, nechceme tým tvrdiť, že sme spasení na základe našich skutkov (Ef 2,8-10). Nemôžeme si to predstavovať ako váženie či porovnávanie dobrých a zlých skutkov. Skutky, akokoľvek dôležité, sú vonkajším vyjadrením nášho vnútorného postoja (vzťahu). Sú ukazovateľom, ako prijímame Božiu milosť.

III. Praktický dopad

Biblia jasne ukazuje, že človek je celistvá jednotka, jeden celok, v ktorom jedna jeho časť ovplyvňuje druhú. Nemáme v sebe jednu časť, ktorá by bola lepšia, a druhú, ktorá je horšia. Človek bol stvorený ako celok. Keď "Boh videl, že všetko, čo stvoril, bolo dobré", vzťahuje sa to na celého človeka, aj na jeho telo. Človek padol do hriechu celý, t.zn. nie je v ňom žiadna časť, ktorá nepotrebuje vykúpenie, žije sama o sebe, nezávisle od Boha. Človek musí byť vykúpený ako celok, každá časť našej bytosti je hriechom ovplyvnená a potrebuje vykúpenie. Človek zomiera ako celok, teda žiadna časť z neho neprežíva po smrti. A nakoniec, človek bude vzkriesený ako celok, pretože každá jeho časť je dôležitá, vzkriesenie mu vráti jeho identitu. Škatuľkovanie človeka je dôsledkom nášho gréckeho analytického myslenia, ale je cudzie biblickému holistickému pohľadu.

Správne pochopenie prirodzenosti človeka nám pomáha zaujať vyvážený postoj k smrti. Biblia vidí smrť ako votrelca, ako nepriateľa (1 Kor 15,26). Smrť nie je prirodzenou súčasťou systému vecí, nie je to niečo, čo tu vždy bolo a vždy bude. Je to dôsledok hriechu - narušenia vzťahu k Bohu a následnej ľudskej neposlušnosti (Rím 5,12).

Neprirodzený charakter smrti vysvetľuje náš strach z nej. Smrť je skutočne strašná a neprirodzená. Smrť znamená stratu, je opakom života. Preto cítime oprávnený zármutok pri strate svojich blízkych; prežíval ho dokonca aj sám Ježiš (Ján 11,35; Mat 26,37-44).

Na druhej strane Biblia nám predstavuje smrť ako porazeného nepriateľa. Moc smrti bola zlomená Kristovým víťazstvom na kríži - jeho smrťou a vzkriesením. Panstvo smrti sa raz skončí (1 Kor 15,26.54.55; Zj 20,14). Preto môžeme mať nádej aj tvárou v tvár smrti, napriek jej hroznému charakteru. Kristus je silnejší ako smrť, zvíťazil nad ňou a "každý, kto verí v Syna, má večný život" a Kristus ho vzkriesi v posledný deň (Ján 6,40; Zj 1,18).

Ďalej v dôsledku nebiblického pohľadu na človeka došlo v dejinách kresťanstva k rozdeleniu ľudí na laikov a duchovných, čo je proti učeniu Novej zmluvy. Jedni sú považovaní za "svetských", lebo sa zaoberajú vecami "tela"; a tí druhí za "duchovných", lebo sa zaoberajú duchovným vecami, ktoré sa týkajú "duše" človeka. Od tohto chápania je už len krôčik k tomu, že tí druhí sú bližšie Bohu, a teda môžu "laikom" sprostredkovať cestu k Bohu - a tým sú vlastne nevyhnutným článkom v procese spasenia. Nová zmluva však vzťahuje označenie "laos" na všetky Božie deti a jasne ukazuje na myšlienku kňazstva všetkých veriacich (1 Pet 2,9). K Bohu môžeme pristupovať priamo, bez ľudského prostredníka (Ján 6,37; 14,6).

Rozdelenie človeka na dobrú nesmrteľnú dušu a hriešne smrteľné telo ďalej viedlo v priebehu dejín k nesprávnemu opovrhovaniu telom. Tisíce ľudí si myslelo (a myslí dodnes), že keď budú telo, jeho potreby a túžby trvale potláčať, dosiahnu tým vyššiu duchovnú úroveň. Iste, Biblia pozná pôst, keď človek sa zrieka niečoho inak príjemného, aby sa dočasne sústredil na hodnoty duchovné. Niet pochýb o tom, že je to prospešné a užitočné. Avšak nikde nás Písmo nepovzbudzuje k tomu, aby sme sa trvale podriadili zbytočnému telesnému odriekaniu v snahe získať tak vyššiu duchovnú úroveň. Na druhej strane v modernej dobe sme svedkami nezdravého kultu tela. Správne pochopenie biblického učenia o prirodzenosti človeka nás chráni pred zbožstvením tela.

Tento nesprávny vzťah k telu sa potom premietol aj do nesprávneho vzťahu k zdraviu. Mnohí kresťania majú dojem, že kresťanstvo je "duchovná" záležitosť, ale Biblia nám ukazuje, že zdravie je Božia hrivna, o rozvoj ktorej sa máme starať, zvelaďovať ju a zdravie si zbytočne neničiť, nepodlamovať (1 Kor 6,19.20; 10,31; 3 Ján 2).

Aj keď prvá smrť je smutná, ťažká a nepríjemná, jej realita nás v konečnom dôsledku upozorňuje na druhú smrť, ktorá je večná, a tým nás pred ňou varuje. Najväčšou tragédiou na tomto svete nie je zomrieť, dokonca ani nie zomrieť mladý. Pre Boha smrť nie je problémom. Pretože je Stvoriteľ, tak si s ňou poradí. Najväčšou tragédiou je zomrieť vo vzťahu vzbury a odboja proti Bohu, pretože v slobodnom vesmíre Boh rešpektuje toto rozhodnutie. Smrť nám pripomína, že nemáme život sami v sebe, ale že sme závislí od Boha. A on riekol: "Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť!" (Ján 11,26) Záruka nášho nového života nie je v nás, v akejsi našej prirodzenej nesmrteľnosti, ale v tom, že Boh nás vzkriesi v posledný deň. Naša nesmrteľnosť je jedine v Kristovi (Kol 3,3.4).

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala

Šachtl 1:

Šachtl 2:

Ježiš Kristus nazýva smrť spánkom (Ján 11,11-14). Tým naznačuje, že smrť neznamená definitívny koniec všetkého. Smrť nebude mať posledné slovo nad naším hrobom.

Šachtl 3:

Smrť nám pripomína, že nemáme život sami v sebe, ale že sme závislí od Boha. A on riekol: "Kto verí vo mňa, aj keby zomrel, bude žiť!"