I. Náčrt
Krátka osnova:
1. Dar proroctva (Ef 4,8-13; 2 Pet 1,21; 1 Kor 14,3; Joel 2,28.29)
2. Život a služba Ellen G. Whiteovej
3. Vzťah medzi E. Whiteovou a Bibliou (Iz 8,20; 1 Kor 14,29.32; 1 Tes 5,19-21)
Pri našom poslednom štúdiu sme hovorili o duchovných daroch. Ukázali sme si, že zdrojom duchovných darov je Boh, príjemcom je znovuzrodený kresťan. Pochopenie tejto skutočnosti pomôže veriacim ľuďom, aby nezávideli druhým ich schopnosti, ale tešili sa z obdarovania každého Božieho dieťaťa a s radosťou vykonali pre Pána to, čo môžu vykonať oni.
Cieľom duchovných darov je "pripraviť (vybaviť) svätých [kresťanov] pre dielo služby, budovať telo Kristovo, až všetci dospejeme k jednote vo viere a poznaní Syna Božieho" (Ef 4,12.13). Dary sú teda pre blaho, budovanie a rozvoj cirkvi. V tomto zmysle možno povedať, že dary dostáva cirkev ako celok, nie jednotlivci. Ak niekto je obdarený určitou zvláštnou schopnosťou, nemusím sa trápiť nad tým, prečo ja niečo podobné nedokážem, ale môžem sa radovať z toho, že prostredníctvom neho Boh požehnáva aj mňa.
Z citovaného textu je tiež zrejmé, že duchovné dary sa budú v cirkvi aktívne prejavovať až do druhého príchodu Ježiša Krista. Na žiadnom mieste, kde sú uvedené duchovné dary, sa nehovorí, že by niektorý z nich mal prestať. Božou vôľou je, aby "očakávajúc zjavenie sa nášho Pána Ježiša Krista, sme nemali nedostatku v nijakom dare milosti" (1 Kor 1,7).
Stačí niekoľko návštev v prostredí CASD, alebo prečítať si pár strán z ich literatúry, aby si človek uvedomil, aký dôležitý je pre adventistov dar proroctva. Pozrime sa teda, čo o tomto dare hovorí Biblia.
1. Dar proroctva
Dar proroctva je možné podľa rozdelenia z predošlého článku zaradiť do skupiny "darov slova".
V Starej zmluve slovo "prorok" je často prekladom hebrejského slova nabi, čo znamená hovorca Boží, ten, kto hovorí v mene druhého (2 Moj 7,1.2). Podobne aj z gréckeho slova profémi je možné odvodiť, že prorok je človek, ktorý hovorí za niekoho, v mene niekoho iného. Výraz "vidiaci" [hebrejsky chozeh, alebo tiež roeh] je ďalším označením pre človeka s prorockým darom (Iz 30,10; 2 Sam 24,11; 2 Kráľ 17,13; 1 Sam 9,9). Tieto výrazy ukazujú na spôsob, akým proroci prijímali Božie posolstvá.
Všeobecne možno povedať, že prorok je človek, ktorý prijíma posolstvá od Boha a odovzdáva ich ďalej Božiemu ľudu. Proroci sa neustanovujú sami z vlastnej iniciatívy, lebo "nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí Boží ľudia" (2 Pet 1,21; Jer 1,4-10). Prorokovanie v zmysle predpovedania udalostí v budúcnosti nemusí byť hlavnou či významnou zložkou práce proroka, prorok je predovšetkým hovorca Boží (Sk 11,27.28).
Podľa 1 Kor 14,3 dar proroctva má predvšetkým tri funkcie: vzdelávať (učiť), napomínať (radiť) a potešovať. Dar proroctva je teda zvláštna duchovná schopnosť, ktorú Duch Svätý dáva určitým členom tela Kristovho, aby ich uschopnil prijímať posolstvá od Boha a sprostredkovať ich ďalej Božiemu ľudu.
Funkciu prorokov by sme mohli rozdeliť do troch kategórií. Sú proroci, ktorých funkcia bola predovšetkým normatívna. Túto funkciu mali jedine pisatelia Biblie, ako napr. Izaiáš, Jeremiáš, Pavel, ktorých spisy boli zahrnuté do biblického kánonu. Spoločenstvo cirkvi rozoznalo, že ich spisy majú zaväzný a autoritatívny charakter pre všetkých ľudí vo všetkých dobách. Uzavrením kánonu SZ a NZ je táto funkcia prakticky ukončená.
Ďalšia funkcia prorokov bola formatívna. Túto funkciu plnili proroci, ktorí boli predstaviteľmi Božieho ľudu a/alebo tento ľud v určitom čase výrazne ovplyvnili, usmernili. Týchto prorokov možno ďalej rozdeliť na nepíšucich prorokov (ako napr. Eliáš, Ján Krstiteľ) alebo píšucich prorokov. Ak títo proroci niečo napísali, ich spisy (buď niektoré alebo všetky) mohli byť zaradené do kánonu (ako napr. Mojžiš, Jozua), ale ak majú len lokálny a časový význam, tak do kánonu nemuseli byť zaradení. Takúto funkciu mali prorocké spisy Nátana a Gáda (1 Par 29,29), Achiáša, Idu (2 Par 9,29). Každý prorok, ktorého funkcia bola normatívna, mal aj funkciu formatívnu, ale nie každý prorok s formatívnou funkciou musí byť nevyhnutne zaradený medzi prorokov kánonických, t.j. s normatívnou funkciou.
Tretia funkcia prorokov je informatívna. To znamená, že proroci vyučujú, napomínajú a potešujú veriacich jednotlivcov, či celé spoločenstvo veriacich v určitom čase a na určitom mieste (1 Kor 14,3). Takúto funkciu mali v prvotnej cirkvi Agabus (Sk 11,27.28), Barnabáš (Sk 13,1) i štyri dcéry Filipove (Sk 21,9). Každý prorok s funkciou normatívnou a formatívnou má aj funkciu informatívnu. Avšak nie každý, kto plní informatívnu funkciu pre miestny zbor, bude mať formatívnu funkciu pre celú cirkev v určitom čase, či normatívnu - pre celú cirkev v priebehu dejín. Výskumy ukazujú, že dar proroctva má v súčasnej pobiblickej dobe asi 6-8 % veriacich, teda asi toľko, ako dar evanjelizácie. Ak títo kresťania svoj dar odhalia a používajú, sú veľkým prínosom pre život svojho zboru či viacerých zborov.
Podľa čoho môžeme poznať, či človek má pravý dar proroctva? Zrejme najdôležitejší je súhlas s Písmom (Iz 8,20). Ak prorok je vedený Duchom Božím, jeho učenie musí byť v súlade s učením Biblie, lebo Boh si nebude protirečiť. Do tejto kategórie patrí aj požiadavka apoštola Jána: "Každý duch, ktorý vyznáva Ježiša Krista prišlého v tele, je z Boha; a ktorý duch nevyznáva Ježiša, ten nie je z Boha." (1 Ján 4,2.3) Toto samozrejme znamená viac, než len veriť, že Ježiš skutočne žil. Znamená to veriť tomu, čo Biblia učí o Kristovi. Opravdivý prorok teda bude veriť v inkarnáciu a plné človečenstvo Ježiša Krista, veriť v jeho narodenie z panny, bezhriešny život, zmierujúcu smrť, jeho vzkriesenie a nanebovstúpenie, veľkňazskú službu v nebesiach a druhý príchod v sláve.
Ďalším poznávacím znamením je výrok Ježiša: "Po ovocí poznáte ich." (Mat 7,16.20) Toto ukazuje na dôsledky služby proroka. Bohom vedená služba prinesie pozitívne výsledky. Samozrejme toto vyžaduje určitý čas a je to niekedy ťažšie rozpoznať než posúdiť, či prorok je v súlade s Písmom. Boh často používa proroka na to, aby najprv niečo zbúral, než môže čosi nové postaviť. Celkové pôsobenie pravého proroka je však vždy kladné, nerúca bez toho, že by niečo postavil.
Posledné a zrejme najťažšie aplikovateľné znamenie je splnené proroctvo (Jer 28,9). Je treba si uvedomiť, že prorok, aby bol prorokom, nemusí nič predpovedať, nemusí robiť žiadne zázraky. Okrem toho, splnené proroctvo samo osebe ešte neznamená, že niekto je pravým prorokom (5 Moj 13,1-3).
Podobne, nesplnené proroctvo takisto samo osebe nie je jednoznačným dôkazom falošného proroka. Proroctvo mohlo byť "podmieneným proroctvom" t.j. jeho splnenie záviselo od postoja a reakcie ľudí naň (Jon 3,4; Jer 18,1-11).
Žiadne poznávacie znamenie teda samo osebe ešte neznamená, že niekto je pravým Božím prorokom. Je to práve kumulácia všetkých poznávacích znakov, ktorá nám ukazuje na to, že Boh si človeka používa zvláštnym spôsobom.
Pohľadom do Biblie ďalej zistíme, že proroci sa nezaujímali len o vierouku, ale aj o sociálnu nespravodlivosť, boli kritikmi dekadentnej kultúry, exkluzivizmu a prílišnej zavislosti od materiálnych vecí. Ámos i Jeremiáš ukazujú na dôležitosť správneho zaobchádzania s chudobnými, utláčanými (Ám 5,24; Jer 7,1-34). Proroci upozorňovali, že ortodoxia (správne učenie) bez ortopraxie (správneho konania) nemá pred Bohom žiadnu hodnotu.
Pri postoji k daru proroctva je treba mať na pamäti dve veci. Dar proroctva nebol daný preto, aby nahradil Bibliu. Nie je to náhrada za štúdium Písma, ani skratka k pochopeniu jeho významu. Na druhej strane ignorovať legitímny dar znamená popierať, že Boh môže aj dnes niečo povedať priamo svojmu ľudu. Biblia nás upozorňuje, že kedykoľvek nebolo proroka, nastala pre Božie deti smutná a ťažká doba (Prís 29,18). Jeremiáš absenciu prorockého daru stotožňuje s bezzákonosťou (Plač 2,9).
Dar proroctva neplní svoju funkciu: (1) ak jeho nositeľ hovorí proti Písmu (1 Kor 14,32); (2) ak si nárokuje autoritu väčšiu ako Písmo, alebo (3) ak nepripúšťa, že Boh si môže použiť aj iných kresťanov, aby oslovil svoje deti.
1 Kor 14,29 ukazuje, že prorok sa vo svojom pochopení Božieho posolstva môže mýliť, ale opravdivý prorok bude otvorený tomu, aby spoločenstvo veriacich použilo dar rozlišovania a posúdilo, či jeho pochopenie Božieho posolstva je v súlade s celkovým zjavením Písma (1 Kor 14,32; 1 Tes 5,20.21). Skutočný prorok sa necíti ohrozený, ak jeho učenie je preverované Bibliou (Sk 17,11), naopak, chce byť Písmom usmernený, uzná prípadné omyly, a prijíma potvrdzujúcu autoritu cirkvi (Jer 28). Ak duchovné dary sú dary pre cirkev, dar proroctva vyžaduje, aby tento dar (ako aj každý iný) cirkev rozpoznala, prijala, pretože inak pre cirkev stráca svoju účinnosť.
2. Život a služba E. G. Whiteovej
Adventisti s. d. veria, že v súlade s proroctvom v Joel 2,28-31 moderným naplnením tohto zasľúbenia je tiež život a dielo Ellen Gould Whiteovej. Uvedieme niekoľko všeobecných informácií o nej. Narodila sa 26. 11. 1827 v Gorham, v štáte Maine (USA) ako posledné z ôsmich detí Roberta a Eunice Harmonových. Ellen sa narodila ako dvojča, spolu so sestrou Elisabeth. Keď mala deväť rokov bola vážne zranená kameňom, hodeným do tváre. V dôsledku toho chodila do školy len tri roky.
Vo veku 12 rokov (1840) zažila obrátenie a bola pokrstená v metodistickej cirkvi, odkiaľ bola neskôr (1843) vylúčená spolu so svojou rodinou, pretože prijali názory Williama Millera. Patrila k tým, čo prežili veľké sklamanie 22. 10. 1844. V r. 1846 sa vydala za Jamesa Whitea, mladého adventistického kazateľa, ktorý bol od nej o šesť rokov starší. Mali spolu štyroch chlapcov, dvaja z nich sa dožili dospelého veku a stali kazateľmi CASD. Spolu s manželom patrila k zakladateľom CASD a neúnavne pracovala v ťažkých začiatkoch rozvoja jej organizácie. Nikdy však v cirkvi nezastávala nijaký úrad.
Po smrti Jamesa v r. 1881 pokračovala vo svojej práci ešte tridsaťštyri rokov. Jej pôsobnosť mala medzinárodný dosah, v r. 1885-1887 pracovala v Európe, 1891-1900 v Austrálii. Po návrate do USA žila v Californii, kde zomrela 16. 7. 1915 vo veku osemdesiatsedem rokov.
Za svojho života nespočetnekrát vystupovala na verejnosti, napísala viac ako 4500 článkov do rôznych cirkevných časopisov a niekoľko desiatok kníh. Celkove jej spisy, ktoré boli ručne písané, obsahujú asi 100 000 strán. V priebehu života mala asi 2000 videní, prvé v decembri 1844, niekoľko týždňov po veľkom sklamaní, vo veku 17 rokov, posledné v marci 1915. V neskoršom veku videnia neboli verejné, ale v noci počas spánku. Sama si nikdy nenárokovala na titul proroka, aj keď nenamietala, keď ju iní tak nazývali.
Jedným z najpresvedčivejších dôkazov o prorockom dare E.G. Whiteovej pre prvých adventistov bolo to, že cirkev prosperovala, keď sa držala jej rád, a trpela, keď ich ignorovala. Vo všetkom, čím sú adventisti dnes známi, je možné rozoznať jej vplyv. Nabádala svojho manžela, aby začal s publikačnou činnosťou, podporovala systém cirkevných škôl až po univerzity, podporovala rozvoj misií v iných krajinách sveta, bola propagátorkou zdravotnej reformy a zakladania lekárskych sanatórií.
Viac ako 150 rokov adventisti aplikovali na ňu všetky poznávacie znamenia proroka. Za tú dobu sa mnohokrát presvedčili, že v jej diele Boh pôsobil zvláštnym spôsobom a že je možné považovať ju za proroka.
3. Vzťah medzi E. Whiteovou a Bibliou
Snáď najpálčivejšou otázkou tak pre adventizmus v priebehu dejín, ako aj ten súčasný je otázka: Aký vzťah majú spisy Ellen Whiteovej k Biblii?
Cirkev adventistov sa vždy pokladala za protestantskú cirkev. Preto prijímame nielen zásady "sola gratia" (jedine milosťou) a "sola fide" (jedine vierou), ale samozrejme aj "sola Scriptura" (jedine Písmo). Preto veríme, že "Písmo je neomylným zjavením Božej vôle. Je meradlom charakteru, skúšobným kameňom skúseností, autoritatívnym základom učenia a spoľahlivým záznamom Božích skutkov v dejinách." (Základné vieroučné výroky CASD, 1. bod)
Keď veríme, že v diele E. G. Whiteovej sa prejavil prorocký dar, neznamená to, že jej spisy sú na rovnakej úrovni ako Biblia. E. G. Whiteová nabádala adventistov k osobnému štúdiu Biblie, čo považovala za najvyššiu povinnosť každého veriaceho človeka (5T 686; GC 598). Písmo je nepostrádateľným zdrojom poznania Boha a obsahuje všetko, čo potrebujeme vedieť pre spasenie (CT 448; 8T 286). O svojich spisoch E. Whiteová hovorí, že "neprinášajú nové svetlo, ale majú zdôrazniť pravdy, ktoré inšpirácia už zjavila" (5T 663). Sama svoje spisy označila za "menšie svetlo", ktoré má viesť k "väčšiemu svetlu", t.j. k Biblii. Zmyslom jej spisov je pomôcť členom cirkvi doceniť praktický význam Biblie v každodennom živote tým, že ako prorok zdôrazňuje, vykladá a aplikuje jej obsah. Jej spisy však nemajú kánonickú autoritu, považujeme ju za proroka s formatívnou funkciou.
V náboženských veciach má prvé i posledné slovo Biblia. Ona je najvyššou normou, ktorá hodnotí všetko ostatné, i duchovné dary, teda aj dar proroctva.
Ak chceme byť verní Písmu, tak budeme otvorení pre dar proroctva, lebo Písmo hovorí, že ho môžeme očakávať stále, až do doby konca. Adventistickí priekopníci radi zdôrazňovali túto skutočnosť: Dar proroctva prijímame práve preto, že prijímame celú Bibliu, aj tie časti, ktoré hovoria o "trvalom" dare prorockom.
Prijímať dar proroctva však neznamená dávať ho na rovnakú úroveň s Bibliou. Ak autorita Písma je pre nás skutočne tou najvyššou, potom Biblia bude pre nás primárnym objektom štúdia a naše vieroučné postoje budeme zdôvodňovať priamymi odkazmi na Písmo.
II. Výkladové poznámky
1. Aj keď je možné rozdeľovať funkciu prorokov na normatívnu, formatívnu a informatívnu, nie je rozdiel v kvalite inšpirácie prorokov. Neexistujú nejaké stupne inšpirovanosti. Nie je možné povedať, že tento prorok je inšpirovaný viac, tamten menej. Buď prorok Bohom inšpirovaný je, alebo nie je. Avšak samotná skutočnosť, že je inšpirovaný, ešte neudáva, akú funkciu má v Božom ľude.
2. Je treba si všimnúť rozdiel medzi prorokmi v Starej a Novej zmluve. Po smrti Mojžiša a Jozuu, vodcov izraelského národa, Boh si volil charizmatické osobnosti, ktoré viedli národ. Sú nazývaní sudcami, podľa najvýznamnejšieho aspektu ich práce. Po určitom čase boli však Izraelci nespokojní, pretože okolité národy mali kráľov, a tak sa rozhodli pre inštitúciu kráľa (1 Sam 8). Odvtedy najvyššia funkcia v národe nebola daná Božím výberom vnímavej osobnosti, ale dedičným právom najstaršieho syna.
Kráľ, ktorý bol najvyššou politickou autoritou, bol častokrát v pokušení konať aj ako najvyššia autorita v náboženskej oblasti. Preto Pán Boh vzbudil inštitút proroka. Prorok bol hovorcom Božím a často protiváhou kráľa (Samuel-Saul; Nátan-Dávid; Eliáš-Achab).
Za tejto situácie starozmluvní proroci mali úžasnú zodpovednosť - hovorili a písali slová absolútnej autority (aj keď museli byť v súlade s predchádzajúcim Božím zjavením, zákonom). Ich spisy sa stali druhou časťou starozmluvného kánona. Ich formulácia: "Takto hovorí Hospodin..." uvádzala priame Božie slová. Neveriť týmto prorokom a zavrhovať ich slová znamenalo neveriť Bohu a zavrhovať ho (5 Moj 18,19; 1 Sam 8,7; 1 Kráľ 20,36).
Priamym novozmluvným pokračovaním inštitútu prorokov už nie sú proroci, ale apoštoli (1 Kor 2,13; 14,37; 2 Kor 13,3; 2 Tes 2,13; 4,8.15; 2 Pet 3,2). Ako proroci mali výsadné postavenie vo vzťahu k Bohu, z čoho vyplývala aj ich autorita, apoštoli mali výsadné postavenie vo vzťahu ku Kristovi. Keď apoštoli chcú zdôrazniť svoju autoritu v cirkvi, nikdy nepoužívajú titul prorok, ale apoštol (Rím 1,1; 1 Kor 1,1; 1 Pet 1,1; 2 Pet 1,1; 3,2; Gal 1,1; Ef 1,1). Väčšinou oni boli pisateľmi NZ. Preto inštitút apoštolov sa skončil v prvom storočí, aj keď dar apoštolstva (zakladania zborov na nových územiach) pretrváva naďalej.
Dôvod pre tento posun (z prorokov na apoštolov) je daný posunom vo význame slova, ktorý nastal v spoločnosti v priebehu storočí. "Prorokovať" už neznamená hovoriť slová absolútnej autority, ale vyjadriť to, čo človeku bolo zjavené (Tit 1,12; Luk 22,64; Ján 4,19).
Autorita proroka v NZ je daná tým, nakoľko túto autoritu priznáva cirkev (Sk 21,4; 21,10.11; 1 Kor 11,5 - ženy môžu prorokovať, ale nie učiť; 1 Kor 14,29-31). Slová proroka nie sú náhradou za slová Písma (1 Kor 14,36-38). Pretože dar proroctva je Boží dar cirkvi, niet proroka bez uznania cirkvou. Na cirkev to kladie zodpovednosť "skúmať duchov" (1 Ján 4,1), "proroctvom nepohŕdať" (1 Tes 5,19.20) a na proroka zase ochotu podriadiť sa úsudku cirkvi (1 Kor 14,29.32.33).
3. Ježiš varuje svojich nasledovníkov pred falošnými prorokmi (Mat 24,24). Keďže Ježiš nevaruje pred prorokmi obecne, naznačuje to, že i v dobe konca je možné očakávať pravých prorokov. Cirkev má však dávať pozor na falošných.
Termín "Duch prorocký" sa nachádza v Biblii len raz - Zj 19,10. Z porovnania Zj 12,17 a 19,10 je zrejmé, že Duch prorocký bude pôsobiť v čase konca v Božej "cirkvi ostatkov". Keď porovnáme Zj 22,9 a 19,10, vidíme, že Duch prorocký pracuje skrze prorokov. Potvrdzuje to aj 1 Pet 1,21: "Lebo nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí Boží ľudia." Výraz Duch prorocký sa teda vzťahuje na posolstvá, ktoré proroci vyjadrili ústne alebo písomne za pôsobenia zvláštnej inšpirácie Ducha Svätého.
Božia verná cirkev doby konca sa teda vyznačuje vyváženým vzťahom medzi vierou a poslušnosťou, a to na základe toho, že berie vážne Božie inšpirované slovo, či už ho Boh poslal prostredníctvom starých alebo moderných prorokov.
III. Praktický dopad
Nová zmluva vyzýva veriacich, aby preskúmali prorocké nároky ľudí, ktorí tvrdia, že majú dar proroctva. Pavel nás vyzýva, aby sme sa vystríhali skepticizmu (1 Tes 5,19-23), pretože potom nám Boh ťažko môže povedať niečo nové. Ján zase varuje, aby sme sa vyhli ľahkovernosti (1 Ján 4,1) a nepovažovali každého za proroka. Máme sa presvedčiť, či posolstvá sú od Boha - ak áno, tak ich prijať. Je treba pravý dar proroctva prijímať a zároveň byť si vedomí, že existujú aj falošní proroci (Mat 24,24).
Boh dáva dar proroctva tak mužom ako aj ženám, bez ohľadu na vek, či postavenie (Sk 2,17; 13,1; 21,9). Dar proroctva sa týka predovšetkým učenia, napomínania a potešovania (1 Kor 14,3).
Ako veriaci ľudia, ktorí sa pýtajú po "slove Božom", urobíme dobre, ak nebudeme ignorovať žiadne posolstvo, ktoré je jednoznačne od Pána. Držme sa slov Jozafata z 2 Par 20,20: "Verte v Hospodina, svojho Boha, a obstojíte! Verte jeho prorokom a bude sa vám dariť!"
ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala
Šachtl 1:
Podľa čoho môžeme poznať, či človek má pravý dar proroctva? Ak prorok je vedený Duchom Božím, jeho učenie musí byť v súlade s učením Biblie, lebo Boh si nebude protirečiť.
Šachtl 2:
Dar proroctva nebol daný preto, aby nahradil Bibliu. Nie je to náhrada za štúdium Písma, ani skratka k pochopeniu jeho významu.