Krátka osnova

1. Úvod (Rím 7,7; Jak 2,10)

2. Jednotlivé prikázania (2 Moj 20,1-17)

3. Záver (Rím 13,8-10; 1 Ján 5,30)

Úvod

Čo urobíte, ak vlastníte starý vzácny obraz, ktorého autorom je slávny maliar, a ktorý bol navyše zreštaurovaný tak, že teraz žiari v pôvodnej nádhere? Určite ho budete starostlivo strážiť, aby vám ho niekto nepoškodil, nezničil, či prípadne neodcudzil. Môžete ho dať do vitríny z nepriestrelného skla, pušťať k nemu ľudí len do určitej vzdialenosti... Možností je veľa.

Boh urobil všetko pre to, aby v človeku zreštauroval Boží obraz, ktorý bol hriechom narušený. Všetko to, čo v Kristovi pre nás vykonal, ukazuje, akí sme pre neho vzácni. Boh nás preto chce chrániť pred ďalším zlom. Avšak slobodné a mysliace bytosti nie je možné dať do sklenenej vitríny, ani neustále držať za ruku, aby neznehodnotili to nádherné, čo Boh pre nich vykonal.

Veľakrát už bolo povedané, že nič nepokazí len ten, kto nič nerobí. Každý z nás, keď sa obzrie späť na svoju minulosť, musí pripustiť, že mnohým bolestiam, sklamaniam či problémom sme sa mohli vyhnúť, keby sme sa v určitých kritických chvíľach svojho života rozhodli inak. Musíme sa však učiť takýmto tvrdým spôsobom - na vlastných chybách, zlyhaniach? Neurobí Boh čosi, aby nám pomohol správne sa rozhodnúť v kľúčových situáciách nášho života, aby sme si život zbytočne nekazili, nekomplikovali a tiež neubližovali druhým?

Boh už niečo v tejto veci urobil. Pred takmer 3500 rokmi zostúpil na horu Sínaj a povedal: "Ja som Hospodin, tvoj Boh..." Poviete si: "Aha, to je Boží zákon, 10 starých, dobre známych prikázaní..." V podstate máte pravdu.

Treba však niečo podotknúť. Väčšina z nás nemá rada slová "zákon", "príkaz", "pravidlo". Vidíme v tom útok na našu slobodu. Sú veci, ktoré by sme prirodzene radi robili, ale akýmsi zákazom sa cítime obmedzovaní, a preto ich robiť nemôžeme.

Avšak prv, než Boh vyhlásil Desatoro, pripomenul ľuďom, čo už vykonal pre ich oslobodenie z egyptského otroctva a ako ich "niesol ako na orlích krídlach" (2 Moj 19,4). Tak veľmi mu záležalo na tom, aby boli slobodní a šťastní, aby neboli zotročení.

V predminulom štúdiu (Advent 9/95) sme si vysvetlili zmysel a funkciu zákona, ako aj jeho miesto v procese spasenia. Naposledy (Advent 10/95) sme zase hovorili o platnosti Božieho mravného zákona a o jeho odlišnosti od zákona ceremoniálneho. Teraz si ďalej chceme všimnúť, ako jednotlivé prikázania vlastne chcú chrániť naše vzťahy, teda to najkrajšie, a zároveň aj najkrehkejšie, čo na tomto svete máme.

1. prikázanie (2 Moj 20,1-3)

Už sme naznačili, že úvod k prikázaniam je dôležitým kontextom, ktorý nám pomáha pochopiť Boží zámer pri vydaní zákona. Aj keď podľa tohto zákona budú nakoniec súdení všetci ľudia (Jak 2,10; Kaz 12,13.14), Boh nechce, aby ľudia zákon vnímali ako nejaký studený predpis toho, čo musia robiť, aby si slobodu zaslúžili. (Veď Boh ich najprv z egyptského otroctva vyslobodil, až potom im dal zákon.) Gramatická forma prikázaní ukazuje, že Boh dokonca ani nechce, aby ich chápali v zmysle: "Pretože som vás vyslobodil, teraz musíte poslúchať všetko, čo vám poviem." Forma zasľúbenia ukazuje, že Boh skôr chce, aby sme Desatoru rozumeli v zmysle: "Ja som vás vyslobodil preto, aby ste mohli žiť skutočne novým životom, nie živoriť, ako tomu bolo doposiaľ."

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať trochu sebecké, že Boh prikazuje: "Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" Ježiš však hovorí u Mat 5,8, že šťastní sú tí, ktorí majú čisté srdce. Jakub ďalej vysvetľuje, čo to znamená: "Vy, duševne rozpoltení [dvojakej mysle - Roh.], posväťte si srdcia!" (Jak 4,8) Mať čisté srdce, jednotu mysle, znamená mať jediný objekt uctievania, neslúžiť všetkému, nenaháňať veľa vecí naraz.

Apoštol Pavol v 2 Kor 3,18 pozitívnymi slovami vyjadruje princíp, ktorý platí v duchovnej oblasti. Podľa toho, na čo hľadíme, čo obdivujeme, na to sa meníme. Ak človek bude hľadieť na dva rozdielne predmety uctievania, ak sa bude klaňať dvom diametrálne odlišným bohom, jeho myseľ bude rozdvojená. Preto nás v prvom prikázaní Boh nabáda: Ak chceme byť šťastní, máme uctievať výlučne pravého Boha. Nemôžeme sedieť na dvoch stoličkách.

2. prikázanie (v. 4-6)

Prvé prikázanie nám hovorí, koho máme uctievať (Boha, ktorý nám dal prežiť skúsenosť oslobodenia, spasenia), druhé, tretie a štvrté prikázanie nám ukazujú, ako máme tohto Boha uctievať. Tieto prikázania nás upozorňujú na niečo, čo je v náboženskej oblasti veľmi dôležité: Pravému Bohu je totiž možné slúžiť i nepravým spôsobom - a potom má naša služba negatívnu hodnotu (1 Moj 4,3-7; Mat 7,21-23).

Druhé prikázanie nám ukazuje, že jednoznačný rozdiel medzi Stvoriteľom a stvorením musí zostať zachovaný. Ak niečo vytvorím svojimi vlastnými rukami (či mysľou) a potom to budem uctievať, či prostredníctvom toho chcem prísť bližšie k Bohu, uctievam vlastne nie Boha, ale seba ako Stvoriteľa.

Celý vesmír bol zavlečený do úžasného zmätku práve tým, že Lucifer sa pokúsil zotrieť rozdiel medzi stvorenstvom a Stvoriteľom.

Okrem toho nám toto prikázanie ukazuje, že Boha máme uctievať priamo. Ak k nemu chceme prísť prostredníctvom stvorenstva, tak neprichádzame k nemu bližšie, ale naopak sa mu vzďaľujeme, lebo si o ňom vytvárame falošné predstavy. K Bohu môžeme smelo prísť takí, akí sme, on nás určite prijme, veď problém hriechu nespočíva v tom, aký má on vzťah k nám, ale v našom narušenom vzťahu k nemu (Ján 6,37; 1 Moj 3,9).

3. prikázanie (v. 7)

Meno v dávnych dobách bolo synonymom pre charakter. Ak poznáme Boží charakter, tak si ho budeme vážiť a nebudeme jeho meno zľahčovať, znevažovať ho pri nadávkach, kliatbach, či s ním vtipkovať.

Pán Boh chce, aby v našom svete, kde on je už beztak postavený do zlého svetla, všetko, čo je spojené s jeho menom, bolo krištáľovo čisté, jednoznačné a priehľadné. Ľudia často Božie meno spájajú s určitými konceptmi, predstavami, ktoré ich nakoniec nechávajú nepripravenými čeliť zložitostiam života. Napriek tomu, že Boh s takýmto uvažovaním nemá nič spoločné, ľahko dôjdu k záveru, že Boh je nedostatočný, pretože zlyhal. Ak veriaci ľudia v Božom mene zneužívajú náboženskú autoritu na dosahovanie svojich sebeckých či mocenských cieľov, tí druhí ľahko začnú Boha nenávidieť. Ak v mene Božom sa ľudia musia nezmyselne pokorovať a podriaďovať, ťažko uveria, že Bohu nejde o slepú poslušnosť, ale o zmysluplnú službu lásky!

5. prikázanie (v. 12)

Štvrtému prikázaniu budeme v budúcom čísle venovať celý článok, a preto ho teraz preskočíme.

Ak správne vzťahy majú niekde fungovať, potom by to malo byť predovšetkým v rodinách, v domove. Dnes vieme, že spôsob, ako sa dieťa bude neskoršie v živote správať, ako bude nadväzovať vzťahy, závisí od príkladu, ktorý vidí vo svojom vlastnom domove.

Tí, čo nepoznali teplo lásky a nežných vzťahov vo svojom detstve, budú mať problémy vo svojom ďalšom živote - nielen byť láskaví, lásku rozdávať a prijímať, ale vôbec rešpektovať akúkoľvek autoritu.

Nie div, že Boh chce, aby naše vzťahy v rodinách boli čo najlepšie, a preto nám radí: "Cti otca svojho i matku svoju, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dáva Hospodin, tvoj Boh!"

Hoci toto prikázanie je zdanlivo zamerané na deti, automaticky predpokladá, že rodičia sa k svojim deťom budú správať tak, že v nich vzbudia úctu požadovanú týmto prikázaním a urobia všetko pre to, aby si ich deti mohli vážiť (Ef 6,4).

6. prikázanie (v. 13)

Na prvý pohľad sú tieto slová jasné a zrozumiteľné. Je nesprávne vziať život druhému. Nemáme právo zasahovať do toho, čo len Boh môže dať a čo žiadny človek nemôže vrátiť. V dobe, keď Boh vyslovil tieto prikázania na Sínaji, sa život vysoko nehodnotil. Nepriatelia sa zabíjali, nechcené deti odhadzovali, tisíce ľudí boli vyvraždené kvôli malicherným príčinám.

Toto prikázanie však tiež znamená, že nebudeme robiť nič, čo by znižovalo kvalitu života toho druhého, a že budeme s rešpektom zaobchádzať so svojím vlastným životom. Nebudeme si ho teda skracovať tým, o čom dobre vieme, že nášmu zdraviu jednoznačne škodí.

7. prikázanie (v. 14)

Dobrým ukazovateľom našej zrelosti i duchovného stavu je postoj k našim partnerom. Boh nás stvoril ako pohlavné bytosti, a preto mu záleží na tom, aby naše vzťahy boli krásne, aby pre nás boli zdrojom radosti a uspokojenia.

Boh nás však upozorňuje, že na vzťahu manželov je čosi jedinečné. Len taký partnerský vzťah môžu byť opravdivý, ktorý je zodpovedný, hlboký a jedinečný. Keď sa neverou, povrchnými či nezodpovednými vzťahmi k iným táto jedinečnosť naruší, vnáša sa do vzťahu neistota, ktorá bráni, aby láska rástla k plnej zrelosti.

Ten, kto chce užívať len prednosti manželského spolužitia, a pritom vo vzťahu s druhým odmieta vziať na seba podiel zodpovednosti, dáva najavo, že je nezrelý a lásku považuje skôr za pocit či zážitok, a nie za trvalý princíp. Napriek postojom modernej spoločnosti Biblia ukazuje, že ochota prevziať zodpovednosť za druhého a za spoločný vzťah sa prejavuje vstupom do manželského zväzku, v ktorom dvaja jedinci opačného pohlavia sú spojení trvalým a jedinečným, exkluzívnym putom.

Ježiš i Pavol sa však zmieňujú o tom, že v prostredí hriechu manželstvo nie je nutnosťou a ideálom pre každého (Mat 19,10-12; 1 Kor 7,8). Rozhodnutie vstúpiť či nevstúpiť do manželstva však vždy musí byť dobrovoľné a slobodné, podľa toho, ako koho "Boh povolal", pretože "každý má svoj zvláštny dar od Boha, jeden tak, druhý inak" (1 Kor 7,17.7.20.23.24).

8. prikázanie (v. 15)

Na prvý pohľad je to jasné prikázanie, ktoré sa týka zlodejov, lúpežníkov, podvodníkov a iných kriminálnikov.

Človek, ktorý sa nezákonne obohacuje majetkom druhého, dovolil, aby veci sa pre neho stali dôležitejšími než ľudia. Takýto človek je schopný iných podvádzať, ubližovať im a robiť všetko, len aby získal to, po čom túži. Naplnenie vlastných sebeckých potrieb je pre tohto človeka dôležitejšie, než budovať krásne vzťahy s ľuďmi a Bohom. Toto prikázanie nás upozorňuje, že človek s takýmito postojmi nikdy nebude skutočne šťastný, bez ohľadu na to, koľko majetku nahromadí.

9. prikázanie (v. 16)

Ďalším prejavom nezrelých vzťahov je falošne niekoho obviňovať. Takýto človek zneužíva svoju moc, postavenie i slová na to, aby obmedzil, poškodil či zničil vplyv alebo povesť druhého v klamnom presvedčení, že on sám tým získa na hodnote. Je naivné si myslieť, že ak druhého zatlačím dole, sám sa dostanem vyššie.

Ak niekto, koho považujeme za svojho priateľa, zámerne rozširuje o nás veci, ktoré nie sú pravdivé, sme bezmocní a veľmi nás to bolí. Ľudia viac veria vašim priateľom, než vašim nepriateľom...

Boh najlepšie vie, ako toto narúša vzťahy, pretože to prežil s Luciferom. A pretože dnes väčšina ľudí viac verí tomu, čo o Bohu hovorí satan, než tomu, čo o sebe hovorí on sám, Boh nám dáva možnosť, aby ak chceme, sami sme sa presvedčili, aký je, zoznámili sa s ním a poznali jeho skutočný charakter.

Zrelý človek nepotrebuje vyvyšovať seba na cudzí účet, nepotrebuje sa pomstiť, ak sa niekto voči nemu zachoval nespravodlivo, ale naopak snaží sa aj pred inými o druhých hovoriť dobre, pochváliť ich a vyvýšiť, pretože mu na jeho blížnych záleží. A práve v tomto máme príležitosť ukázať, že sme skutočne deťmi toho, ktorý o nás vie všetko, ale správa sa k nám tak, ako keby nič zlé o nás nevedel (Mat 5,44-48).

10. prikázanie (v. 17)

Prečo sú ľudia chamtiví? Typickým príkladom postoja nevyrovnaného človeka je zmýšľanie: Len keby som mal ešte viac vecí a lepšie veci než môj sused, vtedy by som bol už skutočne spokojný.

Na tomto princípe dnes žijú milióny ľudí i celé spoločenstvá zabúdajúc, že hromadenie vecí ešte nikomu vnútorný pokoj a spokojnosť neprinieslo.

Desiate prikázanie postihuje ako nesprávne to, ak chceme niečo dosiahnuť zo sebeckých pohnútok. Toto prikázanie ukazuje, že zákon, ktorý máme pred sebou, nie je nejaký ľudský zákonník, ale Boží zákon. Len Boh je totiž schopný neomylne posúdiť pohnútky človeka. Toto prikázanie ukazuje, že Bohu záleží na pohnútkach, ktoré hýbu naším životom.

Prečo vlastne robíme to, čo robíme? Zo strachu pred trestom, ktorý príde, ak to robiť nebudeme? Alebo kvôli odmene, ktorú dostaneme za to, čo dodržiavame? To sú sebecké pohnútky, ktoré v konečnom dôsledku šťastie (či nebo) neprinesú. Boh nás v tomto prikázaní na to upozorňuje.

Toto prikázanie je zároveň uistením, že Boh nielen pozná naše pohnútky a na ich základe hodnotí naše činy, ale že je schopný túto motiváciu aj zmeniť. A to je evanjelium v zákone. Ako sme spomenuli predminule (II/2), prikázania sú v hebrejčine napísané v imperfekte, čím je vyjadrené: Ak budeš mať správny vzťah ku mne, potom už nebudeš cítiť potrebu hľadať svoju hodnotu v tamtých zdrojoch...

Záver

Desatoro nás učí pravej úcte k Bohu (1.-4. prikázanie), rodičom (5. prikázanie), k blížnemu (jeho životu, rodine, majetku, povesti - 6.-9. prikázanie) a k sebe (nebudeš pestovať v sebe zlú žiadosť - 10. prikázanie).

Boh ako keby nám chcel Dekalógom povedať: Ja som ťa oslobodil od tvojej minulosti. Predtým si bol otrokom, ale teraz si mojím dieťaťom. Ak budeš mať správny vzťah ku mne, ja zmením aj tvoje pohnútky. Potom, jedného dňa, keď sa dostaneš do podobnej situácie, v akej si predtým padol, nebudeš už chcieť robiť to nesprávne, čo je v Desatore vymenované. Keď zostaneš so mnou, vytrváš na tejto ceste, jedného dňa dôjdeme do sveta, kde už Boží zákon nebude nikto nikdy prestupovať. Nie preto, že by ho Boh zrušil, ale preto, že všetci vykúpení sa s ním plne stotožnili (Rím 3,31). Zákon už nie je na kamenných doskách, ale spasení ho majú napísaný na svojom srdci, a teda vedome a z lásky chcú robiť to, čo je správne (Jer 24,7; Ez 36,26.27; Žid 8,7-13; 1 Ján 4,19).

V Desatore nám Boh vlastne kladie otázku: Chcel by si žiť v takom svete, kde budú všetci žiť takýmto spôsobom? Ak áno, potom ja som ochotný oslobodiť ťa z otroctva hriechu a viesť na každý deň tvojho života, až dôjdeš do Božieho kráľovstva, kde už nebude žiadny hriech a kde bude dokonalá láska (Zj 21,27; Rím 13,8-10).

II. Výkladové poznámky

1. Niektorí sa snažia dokázať, že Boží zákon, ako sa nachádza v 2 Moj 20 (a 5 Moj 5), je záležitosť spätá s izraelským náboženským kultom, a preto pre kresťanov nie je dôležitý a záväzný. Treba si však všimnúť, že zákon, ako aj hriech, ktorý zákon odsudzuje, boli známe už z raja (Rím 5,12-17; 7,7; 1 Moj 3,7-21; 26,1-5). Hoci kniha Genesis je knihou histórie, a nie legislatívnou zbierkou, predsa je možné vystopovať platnosť jednotlivých prikázaní už pred ich vydaním na hore Sínaj: 1. prik.: 1 Moj 11,1-19; Rím 1,20-26; 2. prik.: 1 Moj 31,19; 35,2-4; 3. prik.: 1 Moj 27,1-41; Žid 12,16; 4. prik.: 2 Moj 16,27.28; 5. prik.: 1 Moj 9,20-27; 6. prik.: 1 Moj 4,8-15; 7. prik.: 1 Moj 34,1-7; 39,7-9; 8. prik.: 1 Moj 31,29-37; 9. prik.: 1 Moj 26,6-11; 27,1-45; 10. prik.: 1 Moj 13,10.11.

2. Ako argument proti záväznosti Božieho zákona v novozmluvnej dobe často sa uvádza skutočnosť, že Kristus i Pavol citujú len prikázania z druhej dosky zákona. Treba však podotknúť, že zachovávanie pravidiel druhej dosky je vonkajším prejavom vernosti srdca Bohu. Príčinou nesprávnych vzťahov k blížnym je narušený vzťah k Bohu (Rím 1,18; 1 Ján 4,7-21; Jak 1,26 - 2,26). Hoci prvé štyri prikázania nie sú v NZ priamo citované, určite to neznamená, že kresťania už môžu mať iných bohov (Mar 12,19; Rím 3,30; 1 Kor 8,4.6; Gal 3,20; Ef 4,6; 1 Tim 2,5; Jak 2,19; 4,12), alebo mať modly (Sk 17,29; Rím 1,22-25; 1 Kor 5,11; 6,9n; 10,7.14; 2 Kor 6,16; Gal 5,19-21; 1 Tes 1,9; 1 Pet 4,3; 1 Ján 5,21; Zj 9,20; 21,8; 22,15), či brať Božie meno nadarmo (Mat 6,9; Luk 1,49; Rím 2,24; 1 Tim 6,1; Zj 11,18; 15,4; 16,9). Vidíme, že narážky na tieto prikázania nachádzame v NZ skutočne často.

3. Niekedy ľudia majú problém pochopiť záver druhého prikázania, pretože v ňom vidia trestajúceho Boha. Ak rodičia Boha nerešpektujú a znižujú, odovzdávajú tým svojim deťom tragické dedičstvo. Pretože deti nepochopili, aký nádherný, povznášajúci je vzťah s Bohom, centrom ich života sa stávajú ony samy alebo niečo iné. Dôsledky takéhoto konania rodičov sú pre deti smutné.

Treba si však uvedomiť, že ak jedna generácia je približne 25 rokov, potom za 1000 rokov máme len 40 generácií, za 6000 rokov 240 generácií. To nie je ani štvrtina zo spomínaných tisíc. Boh ukazuje, že ak mu dáme správne miesto vo svojom srdci, potom pozitívne dôsledky toho budú na celú večnosť.

III. Praktické dôsledky

1. Keď Boh vyhlásil na Sínaji svoj zákon, ukázal tým, že v celom vesmíre panujú určité zákonitosti. Svet neriadi slepá náhoda, ale je príčinne spätý, platí v ňom zákon siatby a žatvy. Šťastie a sloboda stvorených bytostí závisia od podriadenia sa určitým zákonitostiam. Prestupovanie týchto večných pravidiel prináša zármutok, slzy a zmätok, či sa nám to už páči alebo nie, dokonca aj vtedy, keď o týchto zákonoch nič nevieme.

2. Dekalóg nám zjavuje, aké by malo byť poradie našich hodnôt, ak chceme byť šťastní. Základným tajomstvom šťastného života je dať to prvé, najdôležitejšie na prvé miesto. Prikázania ukazujú, že na prvom mieste by mal byť Boh a vzťah s ním (1.-4. prikázanie), potom naša rodina (5.), naši blížni (6.-9.) a nakoniec veci (10.) Ak na prvom mieste môjho života som ja, potom túžba mať veci, za tým príde rodina, blížni a až na koniec Boh (ak vystane čas), nemôžem sa diviť, že nie som šťastný. Zachovávanie Dekalógu zahrnuje aj správne si zoradiť hodnoty, dať Boha pred všetko ostatné, ľudí pred veci.

3. Niektorí chápu Boží zákon ako predpis toho, čo musia robiť, aby si zaslúžili Božiu lásku a prijatie. Prikázania sú pre nich negatívnymi varovaniami, nudnou povinnosťou, ktorej plnenie kontroluje rozhnevaný Boh. Božie prikázania však nie sú predpis toho, čo robiť musím, ale opis toho, čo robiť chcem, pretože som poznal Božiu lásku - v Ježišovi Kristovi ma prijal takého, aký som, a ponúkol mi novú, dosiaľ netušenú slobodu v Kristovi. Potom v prikázaniach vidím pozitívne posolstvo o oslobodení a obnove naším láskavým Stvoriteľom a Spasiteľom.

Nie div, že žalmista vyhlásil: "Ó, ako milujem tvoj zákon! ... Zákon tvojich úst je pre mňa lepší ako tisíce zlata, striebra... Tí, čo milujú tvoj zákon majú hojne pokoja a nemajú sa na čom potknúť." (Ž 119,97.72.165)

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala

Šachtl 1:

Boh ako keby nám chcel Dekalógom povedať: Ja som ťa oslobodil od tvojej minulosti. Predtým si bol otrokom, ale teraz si mojím dieťaťom. Ak budeš mať správny vzťah ku mne, ja zmením aj tvoje pohnútky. Potom, jedného dňa, keď sa dostaneš do podobnej situácie, v akej si predtým padol, nebudeš už chcieť robiť to nesprávne, čo je v Desatore vymenované. Keď zostaneš so mnou, vytrváš na tejto ceste, jedného dňa dôjdeme do sveta, kde už Boží zákon nebude nikto nikdy prestupovať.