Boží súd a tisícročie

Boží súd a tisícročie

I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Boží súd (2 Kor 5,10; Ján 5,24,25.29; Ž 26,1; Jer 25,31; Rím 3,4; Zj 14,7)

2. Tisícročie (Zj 20; 1 Tes 4,17; 2 Tes 2,7.8; Ján 14,3; Jer 4,23-27; 1 Kor 6,2.3; Žid 12,29)

Keď niektorí s nás počujú slová "súd" alebo "spravodlivosť", automaticky myslia na trest. V bežnom chápaní spravodlivosť znamená "dostať to, čo si človek zaslúži". Známy cynik H. L. Mencken raz povedal: "Nespravodlivosť sa dá relatívne ľahko zniesť; to, čo nám nevonia, je spravodlivosť."

Boh oznámil, že jedného dňa bude súdiť svet (Sk 17,31). Každý dostane úplne poctivú a presnú odmenu za to, čo činil v živote (2 Kor 5,10). A práve z toho máme strach. Vieme, že by bolo veľmi nepríjemné, ak by nám dokonalá Božia spravodlivosť vymerala to, čo si zaslúžime.

V posledných dvoch štúdiách (Dan 7. a 8. kap.) sme hovorili o tom, že Boží súd nie je strašiak, ktorého sa treba báť, pred ktorým by sme sa mali triasť, ale že je to evanjelium, dobrá správa. Ako je to možné? Pri našom ďalšom štúdiu si všimneme časové rozvrstvenie v dejinách, starozmluvné pozadie súdu, dôvody a význam Božieho súdu.

1. Boží súd

a) Časové zadelenie súdu v dejinách

Boží súd sa skladá z niekoľkých fáz:

1. Súd na kríži

Ježiš hovorí o tomto súde: "Teraz je súd nad týmto svetom. Teraz bude vyhodené knieža tohto sveta" (Ján 12,31). Tento súd spája so svojím "povýšením" na kríž (v. 32). Tento súd dosiahol "vyvrhnutie" Satana (Zj 12,7) a "pritiahnutie" ľudí k Bohu (Ján 12,32).

Na kríži Boh súdil celé ľudstvo v osobe Ježiša Krista. Prišiel "v podobe hriešneho tela" (Rím 8,3), vzal na seba všetky hriechy všetkých ľudí všetkých čias (1 Kor 15,3; 2 Kor 5,21). Na kríži Boh odsúdil hriech v osobe svojho Syna. V jeho smrti bolo na smrť odsúdené celé hriešne ľudstvo (Rím 8,3) a Satan tak stratil právo na ľudí kvôli ich hriechom (Ján 12,31).

V nedeľu ráno Boh opäť pozrel na Ježiša. Vidí toho, ktorý "hriechu nepoznal" (2 Kor 5,21) a ktorého nebolo možné obviniť (Ján 8,46), ako stále predstavuje celé ľudstvo. Preto ho vzkriesil, a tak v ňom splnil všetky zasľúbenia pre ľudí (Sk 13,32.33). Všetky Božie zasľúbenia teraz platia pre každého človeka, ktorý má správny vzťah k Ježišovi Kristovi (2 Kor 1,20). Zatiaľ čo na kríži bolo celé hriešne ľudstvo v Kristovi odsúdené, pri vzkriesení bolo bezhriešne ľudstvo v Kristovi povolané k životu.

Tento súd sa dotýka každého človeka (Ján 12,32). Každý z nás bol odsúdený na kríži v osobe nášho Zástupcu. Jeho odsúdenie je naše odsúdenie. Avšak jeho vzkriesenie môže byť súčasne naším vzkriesením. Jeho ospravedlnenie je naším ospravedlnením. Na kríži a pri vzkriesení Krista bolo celé ľudstvo súdené, negatívne i pozitívne.

2. Zvestovanie evanjelia

Druhá fáza súdu je podľa Jána súd daný zvestovaním evanjelia. Táto fáza priamo nadväzuje na prvú. Kázaním evanjelia sú ľudia vyzývaní k rozhodnutiu, ako zareagujú na súd, ktorý sa odohral na kríži. Kedykoľvek je ľuďom predstavený Kristus a jeho kríž, nastáva súd (Ján 3,14-21). Do našej duchovnej temnoty zasvietilo v Ježišovi svetlo a každý musí zareagovať - buď pozitívne, alebo negatívne. Naša odpoveď je otázkou života a smrti (Ján 5,24,25). Každý z nás, keď počuje zvesť evanjelia, si vyberá: buď sa stotožním s hriešnym ľudstvom, ktoré bolo odsúdené na kríži, alebo s bezhriešnym ľudstvom, ktoré bolo pozdvihnuté pri vzkriesení. Tým, ako sa staviame ku Kristovi, vyslovujeme súd sami nad sebou.

3. Súd na konci vekov

Tretia a posledná fáza Božieho súdu prebieha na konci vekov (Ján 5,27-30; 12,48). Tento súd je však len potvrdením toho, čo ukázali prvé dve fázy. Nikto v tejto fáze nebude súdený inak, než rozhodol sám o sebe svojou reakciou na zvestovanie evanjelia (Ján 12,48). Ak teraz zavrhujeme slová života, na súde sa stretneme s konečným dôsledkom (Ján 5,45). Pretože táto fáza je len potvrdením toho, pre čo sme sa sami rozhodli už predtým, veriaci, ktorý prijal Ježiša Krista, nemá dôvod sa jej báť. Tí, ktorí sú v Kristovi teraz, budú nájdení v ňom aj potom, pri konečnom súde.

Tento eschatologický súd sa skladá z dvoch častí. Prvá prebieha ešte pred príchodom Ježiša Krista. Ježiš povedal, že bude "vzkriesenie k životu" a "vzkriesenie k smrti" (Ján 5,29). Pretože "vzkriesenie k životu" prebehne pri jeho druhom príchode (Mat 16,27; Luk 14,14; Ján 12,48), je zrejmé, že tento súd musel nastať ešte pred ním. Ježiš hovorí o tých, "ktorí budú uznaní za hodných dosiahnuť budúci vek a zmŕtvychvstanie" (Luk 20,35). Už samotný fakt, že budú dve rozličné vzkriesenia, ukazuje na to, že musí prebehnúť nejaký proces, ktorý rozhodne, na ktorom vzkriesení bude mať podiel každý človek, pretože vzkriesení budú všetci (Ján 5,28). Vzkriesenie k životu, alebo premena "v tom okamihu, pri poslednom trúbení" (1 Kor 15,52) sú ovocím a dôkazom predchádzajúceho súdu. O tomto predadventnom súde (t. j. súde, ktorý prebehne ešte pred druhým Kristovým príchodom) sme hovorili naposledy pri našom štúdiu Dan 7. a 8. kapitoly.

b) Starozmluvné pozadie

Keď myslíme na Božiu spravodlivosť a Boží súd, väčšina z nás si predstaví súd, ako ho poznáme z našej doby. A pretože najviac súdnych správ, s ktorými prídeme do styku, sa týka trestného práva, desíme sa predstavy, že by sme mali stáť pred podobným súdom, dokonca ešte zbaveným všetkej nedokonalosti ľudskej spravodlivosti (ktorú ľudia niekedy obratne dokážu využiť v svoj prospech). Uvedomujeme si, že nie sme dosť dobrí na to, aby sme sa dostali do Božieho kráľovstva, žiadny advokát by nebol schopný zaručiť nám kladný výsledok.

Ak pozeráme na učenie o súde z kontextu modernej právnej praxe, nie div, že nás napĺňa viac strachom než útechou. Biblická idea súdu však zahŕňa podstatné odlišnosti. Tým sa celý koncept súdu dostáva do úplne nového svetla.

Starozmluvná spravodlivosť obsahovala oveľa viac, než len trestnú funkciu. Zákon sa dotýkal každého aspektu bežného života. Okrem policajnej funkcie izraelský súd vykonával množstvo úkonov, ktoré by sme my zaradili medzi sociálne a dobročinné služby. Slúžil tiež ako arbiter (rozhodca) pri sporoch a v hádkach. Ľudia mohli prísť pred súd s čímkoľvek, čo narúšalo ich pokoj a spolužitie v komunite. Súd zároveň plnil aj funkciu akéhosi ombudsmana, ktorý sa snažil vyriešiť nespokojnosť, či už s dodaným tovarom, službami alebo vzťahmi. Rozhodoval o otázkach dedičstva, manželstva.

Pretože hlavným cieľom súdneho procesu bolo obnovenie pokoja medzi susedmi, rodinami, hlavný dôraz nespočíval na tom, aby sa zistilo, ktorý zákon bol prestúpený, prípadne koho treba potrestať. Súdu šlo predovšetkým o to, aby vyriešil spory, pomohol ľuďom domáhať sa ich práv. Bola to akási "organizácia zmierenia", ktorá sa starala o blaho spoločenstva, o zmierenie a nápravu vzťahov. Namiesto toho, aby zlodeja, ktorý ukradol ovcu, poslala do väzenia, prinútila ho ovcu nahradiť a opäť žiť v pokoji s jej majiteľom.

Rut z biblického príbehu bola vdova. Byť vdovou v mužsky orientovanej spoločnosti znamenalo žiť bez podpory, príjmu, byť úplne vydaný napospas okolnostiam a biede. Žili však dvaja vzdialení príbuzní jej mŕtveho manžela, ktorí, ak by chceli, mohli sa o ňu postarať. Rut sa zamilovala do Boaza, ktorý však bol medzi príbuznými až druhý v poradí. Ak sa Boaz chcel s ňou oženiť, prvý príbuzný sa musel vzdať svojho práva na Rut. Boaz teda zvolal do brány mesta súd, ktorý mal preniesť na neho právnu zodpovednosť za Rut.

Tu vidíme, že cieľom súdu nie je niekoho potrestať, ale Rut pomôcť, vyriešiť jej problém. Súd oficiálne potvrdzuje riešenie, ku ktorému Boaz a druhý príbuzný došli.

Na izraelskom súde neexistoval obhajca. V hebrejčine dokonca ani neexistuje takéto slovo. Povinnosťou sudcu bolo stáť na strane obžalovaného a dohliadať, aby jeho práva neboli pošliapané. Po vypočutí svedkov bol vynesený verdikt viny alebo neviny. Len vtedy, ak dôkazy o vine boli nezvratné, sudca opustil svoju úlohu obhajcu a vyniesol rozsudok o vine. Rozsudok sa nevynášal ani tak za účelom trestu, ako skôr preto, aby sa spor uzavrel a nastolili sa pôvodné vzťahy.

Keď Izraelec mal problém, automaticky šiel na súd, pretože sa spoliehal, že tu sa môže domáhať spravodlivosti. Pretože ľudia tej doby boli neustále vystavení takému spôsobu riešenia problémov, starozmluvný človek nemá zo súdu strach. Súd je niečo, po čom bytostne túži (Ž 7,9; 26,1; 35,24; 43,1; 54,3). Myšlienka na súd potešovala tých, čo boli utláčaní, komu sa diala nespravodlivosť. Hebrejské slovo pre spravodlivosť "mišpat" vlastne pochádza z koreňa, ktorý znamená priaznivý verdikt.

Je potrebné si uvedomiť, že v biblických dobách takmer neexistovala stredná spoločenská trieda. Malá hŕstka ľudí mala moc i vplyv a utláčala obrovskú väčšinu. Utláčaní po spravodlivosti túžili, utláčatelia im ju zas upierali. Pre týchto ľudí bol súd niečo, čo im pomohlo, čo ich ospravedlnilo. Náš strach zo súdu je daný tým, že sa stotožňujeme skôr s utláčateľmi ako s utláčanými.

c) Dôvod a význam Božieho súdu

1) Vo vzťahu k človeku

Keď si teda uvedomíme, čo mali biblickí pisatelia na mysli, keď hovoria o súde, nemusíme mať strach z toho, že Boh "sa bude súdiť s každým telom" (Jer 25,31). Ježiš je naším sudcom (2 Tim 4,1) a on je na našej strane, chce nás oslobodiť, chce, aby sa diala spravodlivosť.

Kristus porozprával podobenstvo o neodbytnej vdove a nespravodlivom sudcovi (Luk 18,1-8). Pretože žena v podobenstve bola vdova (podobne ako Rut), na základe jej núdze a potrieb bolo jasné, že verdikt bude pre ňu priaznivý, že právo je na jej strane. Sudca však odmietal urobiť to, čo bol povinný. Nakoniec už vdova odmietla čakať ďalej a naliehala, aby sa sudca jej "zastal proti jej protivníkovi" (v. 3). Sudca si uvedomil, že prípad už ďalej nemôže odkladať, a tak vyniesol rozsudok v jej prospech. Ak táto žena sa mohla dovolať spravodlivosti napriek neochotnému sudcovi, o čo skôr tí, ktorí sa spoliehajú na spravodlivého sudcu, Boha samého, dôjdu spravodlivosti!

Nádhernú ilustráciu toho, čo znamená Boží súd a čo Boh zamýšľa pre svoj ľud, keď zasľubuje súd, nachádzame u Zachariáša 3,1-5. V tomto príbehu je ukázaný kozmický dosah Božieho súdu. Veľkňaz Jozua stojí ako obžalovaný pred anjelom Hospodinovým, ktorý je sudcom. Žalobníkom je Satan - jeho meno vlastne znamená nepriateľ, žalobník, útočník. Satan s posmechom útočí na tohto náboženského vodcu, ktorý predstavuje Boží ľud, a odsudzuje ho za jeho špinavé rúcho. Stav oblečenia veľkňaza predstavuje nečistotu a poškvrnenie. Žiadny veľkňaz by si nedovolil mať znečistené rúcho. Ale Jozua má nečisté rúcho - zhrešil proti Bohu. Túto skutočnosť, jeho vinu, súd nespochybňuje.

Avšak cieľom biblického súdu nie je trest, ale obnova a zmierenie. Boh Jozuu netrestá, ale odstraňuje jeho rúcho, dáva mu čistý odev, odpúšťa jeho vinu a požaduje len, "aby chodil po jeho cestách a zachovával jeho nariadenia" (v. 7). Toto je to, čo Boh túži vykonať na súde pre každého, kto prijme jeho ponuku spasenia.

Boh nie je vesmírny policajt, ktorý čaká len na to, až urobíme nejaký priestupok, aby nás zaň mohol potrestať. Boh chce, aby každý bol spasený (2 Pet 3,9; 1 Tim 2,4). Ak sa dopustíme nejakého hriechu, Boh nás neodsudzuje, ale ide za nami a ponúka nám pokánie.

Prvoradou úlohou Božieho súdu vo vzťahu k človeku je zachrániť ho, zastať sa ho, vyslobodiť ho. Boží súd vynesie rozsudok v prospech tých, ktorí Boha milujú a poslúchajú ho.

Jedine na základe pochopenia tejto dôležitej biblickej pravdy o Božom súde je možné budovať správny vzťah k Bohu. Ak naše konanie je motivované strachom zo súdu, z toho, ako na ňom dopadneme, potom všetko, čo vykonáme pre svoje spasenie, bude poškvrnené vinou a strachom a výsledkom budú zákonnícke skutky a nesprávny, narušený postoj k Bohu. Ježiš povedal: "Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázania" (Ján 14,15). Ján dodáva: "V láske nieto strachu, ale dokonalá láska vyháňa strach, pretože príčinou strachu sú úzkosti pred trestom, a kto sa bojí, nie je dokonalý v láske" (1 Ján 4,18).

Avšak ak Boh dobre vie, kto v neho verí (2 Tim 2,19), je súd taký dôležitý? To nás privádza k téme kozmického konfliktu medzi dobrom a zlom.

2) Vo vzťahu k Bohu

Keď prvý anjel zo Zj 14,7 ohlasuje začiatok posledného Božieho súdu, oznamuje, že "prišla hodina jeho súdu" - to naznačuje, že je to nielen súd, v ktorom súdi Boh, ale zároveň je aj on sám súdený. Apoštol Pavol tiež hovorí, že Boh bude súdený (Rím 3,4). Boh nie je súdený preto, lebo niekto by ho k súdu predvolal. Boh je súdený preto, lebo sám sa dobrovoľne nechá posúdiť.

Prvotným zmyslom súdu nie je naše spasenie (to je jeden z výsledkov). Spasenie nemá totiž zmysel, ak Boh je taký, ako ho Satan predstavil. Satan Boha obvinil, že je krutým, neláskavým, absolutistickým vládcom, ktorý používa na dosiahnutie svojich cieľov silu, zastrašovanie (1 Moj 3,1-6). Boh tieto obvinenia nemôže vyvrátiť ani použitím svojej moci (ak ste obvinení zo zneužívania moci, jej použitie by situáciu nevyriešilo, ale len zhoršilo), ani ignorovaním toho, z čoho ho Satan obvinil.

Boží súd zreteľne odhaľuje, aká je podstata zla a Satanovej vzbury. Súd celému vesmíru ukáže skutočný Boží charakter, a to práve na základe vzťahu k tým, ktorí s Bohom nesúhlasili. Charakter sa najlepšie prejaví tým, ako zaobchádzate so svojimi nepriateľmi.

Význam a zmysel Božieho súdu sa dá do hĺbky pochopiť len na pozadí vesmírneho zápasu medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou, Kristom a Satanom.

3) Vo vzťahu k vesmíru

Existuje však ešte jeden aspekt Božieho súdu. Satan obviňuje nielen Boha, ale aj ľudí. V knihe Zjavenie je Satan nazvaný "žalobca bratov" (Zj 12,10). Keď Satan obviňoval Boha, jeho obvinenia boli falošné. Kristova smrť to raz navždy dokázala pred celým vesmírom (Ján 12,31.32; Zj 12,10). Keď však obviňuje nás ľudí, má čiastočnú pravdu: "Tento prijíma hriešnikov" (Luk 15,2). Inými slovami: "Ako môže Svätý prijať tých, čo sú nesvätí? Ak je možné odpustiť hriešnikom, prečo ja a moji anjeli sme boli z nebies vyvrhnutí a odsúdení, zatiaľ čo iní hriešnici budú do neba prijatí?"

Satan a jedna tretina anjelov sa rozhodli zneužiť svoju slobodu a možnosť voľby proti Bohu (Zj 12,4; 2 Pet 2,4). Kvôli pokoju v nebi nakoniec museli opustiť svoje postavenie (Júda 6). Je prirodzené, že preto tí, ktorí Bohu verní zostali, budú veľmi opatrní vo vzťahu k tým, ktorí sa pridali na stranu vzbúrencov proti Bohu. Nepadlé bytosti videli, aké utrpenie a zmätok hriech priniesol do vesmíru. Biblia zaznamenáva, že nebeské bytosti veľmi pozorne sledujú záležitosti, ktoré sa dotýkajú nášho spasenia (1 Pet 1,12; Ef 3,10; 1 Kor 4,9; 2 Moj 25,20). Majú nejakú záruku, že nebo nebude znovu infikované vírusom hriechu?

Posledný súd teda ukazuje pred celým vesmírom, prečo Boh rozhodol tak, ako rozhodol. Ukazuje, že tí, ktorí budú spasení, získajú nový domov na základe svojho vzťahu k Ježišovi Kristovi. Zároveň dokazuje, že tí, ktorí spasení nebudú, sú odsúdení na základe svojej zatvrdilosti, nevyliečiteľného odboja. Pretože Boh riadi vesmír na základe slobody a rešpektovania rozhodnutia stvorených bytostí, ani všemocný Boh nemôže zvrátiť toto ich rozhodnutie.

Boží súd podáva dôkazy o vzťahu vykúpených k Ježišovi Kristovi. Týmto spôsobom odstraňuje akékoľvek podozrenie či strach, že zachránení ľudia by mohli byť pôvodcami nového konfliktu. Tento súd je príležitosť, ako Boh môže dokázať, že mu vždy šlo o zmierenie a nápravu.

2. Tisícročie

Je zaujímavé, že 20. kapitola Zjavenia oddeľuje "vzkriesenie k životu" od "vzkriesenia k súdu" tisícročným obdobím (v. 4.5). Toto je jediné miesto Biblie, ktoré hovorí o tisícročnom kráľovstve, niekedy nazývanom milénium (z latinského mille=tisíc a annus=rok). Všimnime si, ktoré udalosti obklopujú tento časový úsek.

a) Udalosti pred tisícročím

1. Druhý príchod Ježiša Krista. Pretože kapitoly 19. a 20. sú jedným celkom a nie je medzi nimi žiadny predel, je dôležité si uvedomiť, že z veršov 19,11-21, tesne predchádzajúcich začiatok milénia, jasne vyplýva, že tisícročie sa začína návratom Ježiša Krista. Drak, šelma a falošný prorok bojujú proti Božiemu ľudu (Zj 16,13) a Kristovým príchodom je zničená šelma a falošný prorok (19,19.20). Ďalšia kapitola ukazuje na osud draka.

2. Zničenie bezbožných. Keď Ježiš rozprával podobenstvo o kúkoli a pšenici, ukázal na zničenie bezbožných pri druhom príchode (Mat 13,30.38.39). Bezbožní budú zničení slávou Kristovho príchodu (2 Tes 2,7.8; Iz 24,6; 26,21; Zj 19,21). Nepochopenie tejto skutočnosti spôsobilo mnohé zmätky pri výklade milénia.

3. Vzkriesenie a premenenie spravodlivých. Pri druhom príchode nastáva prvé vzkriesenie. Spravodliví, "blahoslavení a svätí", nad ktorými "druhá smrť nemá moci", majú "podiel na prvom vzkriesení", budú "kňazmi Boha a Krista a budú s ním kraľovať tisíc rokov" (Zj 20,6). Tí, ktorí sa živí dožijú druhého príchodu, budú "spolu s nimi uchvátení do vzduchu v ústrety Pánovi" (1 Tes 4,17). Tým sa splní zasľúbenie, ktoré Kristus dal svojim učeníkom pred svojíim odchodom: "Prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja [v dome môjho Otca]" (Ján 14,2.3).

Jediná skupina ľudí, o ktorých sme doteraz nehovorili, sú mŕtvi bezbožní. Zjavenie o nich hovorí toto: "Ostatní mŕtvi neožili, dokiaľ sa nedovŕšilo tisíc rokov" (20,5).

4. Zem je spustošená. Po zničení bezbožných a odchode spravodlivých do nebies zem ostáva na čas bez obyvateľov. Existujú texty, ktoré naznačujú, že sa tak stane (Jer 4,23-27). Zem je zdevastovaná po siedmich posledných ranách (Zj 16), telá bezbožných nie sú pochované.

5. Satan je zviazaný. Pretože na zemi nie sú žiadni obyvatelia, Satan nemá koho zvádzať. Po prvýkrát od svojej vzbury v nebesiach proti Bohu je bez práce. Je zviazaný okolnosťami, nie doslovnou reťazou, veď je to duchovná bytosť. Po tom, čo v izraelskej svätyni bolo v Deň zmierenia dokončené zmierenie, kozol pre Azázela (symbol Satana) bol vyhnaný do neobývanej oblasti zeme (3 Moj 16,22). Zdevastovaná zem je predstavená v texte ako "abysos" - priepasť (Zj 20,1-3), Satan nemá koho prenasledovať, zvádzať.

b) Udalosti počas tisícročia

1. Spravodliví vládnu s Kristom v nebi. Teraz sa splnia slová z Dan 7,27: "Kráľovstvo však a moc i veľkosť kráľovstva pod celým nebom budú odovzdané ľudu svätých Najvyššieho."

2. Bezbožní sú súdení. Činnosť spravodlivých počas tisícročia je uvedená takto: "Videl som tróny, na ne sa posadili tí, ktorým bola daná moc súdiť" (Zj 20,4). Súdení sú bezbožní mŕtvi, súdení sú aj padlí anjeli (1 Kor 6,2.3). Účasť na súde majú teraz tí, ktorí boli predtým prenasledovaní. Tento súd nerozhoduje o tom, kto bude spasený a kto nie. To ukázal predadventný súd. Tento súd má iný zmysel.

Koniec 19. kapitoly Zjavenia predstavil Krista s mečom v ústach. Meč znamená rozdelenie. Druhý príchod navždy a nezvratne rozdelil ľudstvo na dve skupiny. Rozdelení sú manželia, spolupracovníčky, kolegovia (Luk 17,34-36). Otázka, ktorá prirodzene vznikne v mysli spasených, je: "Prečo aj oni nie sú tu s nami? Prečo títo ľudia nie sú spasení? Niektorí z nich tiež boli veriaci!" (Mat 7,22, Luk 13,26)

Pretože Boží spôsob vlády je otvorený - nekuje tajné pikle, Boh necháva posúdiť všetky svoje súdne výroky. Spravodliví majú dostatok času, aby sa presvedčili, že Boh rešpektoval slobodné rozhodnutie každého človeka, nikomu neukrivdil, urobil maximum pre spasenie všetkých. Pre budúci pokoj vo vesmíre je dôležité, aby sa každý presvedčil, že Boh už viac nemohol pre spasenie týchto ľudí vykonať.

3. Satan je spútaný na zemi. Satan nemá žiadnu prácu, je nútený uvedomovať si, kam jeho vzbura zaviedla, aké sú jej výsledky, akú zodpovednosť mal za celú vec. Ostáva mu hrozné očakávanie súdu.

c) Udalosti po tisícročí

1. Vzkriesenie bezbožných. Tisícročie sa začalo vzkriesením - vzkriesením spasených, a tak isto sa končí vzkriesením - vzkriesením bezbožných. "Ostatní mŕtvi neožili, kým sa nedovŕšilo tisíc rokov" (Zj 20,5). "Potom musí byť [Satan] na krátky čas uvoľnený" (v. 3). "Keď sa dovŕši tisíc rokov, Satan bude uvoľnený ... vyjde, aby zvádzal národy" (v. 7.8). Druhé vzkriesenie je vzkriesenie bezbožných na konci tisícročia. Ježiš ho nazýva "vzkriesenie k súdu" (Ján 5,29).

2. Satan rozviazaný. Vo chvíli, keď sú na svete opäť ľudia, Satan okamžite pokračuje vo svojom diele zvádzania. Je jasné, že sú zhromaždené všetky národy po celej zemi, bezbožných je bezpočet (Zj 20,8). Satan "na krátky čas" pokračuje v diele odboja. Bezbožní sa radi a rýchlo k nemu pridávajú.

3. Nový Jeruzalem zostúpi z neba. Kristus zostupuje na zem spolu so svätými a so svätým mestom (Zj 20,9). Kristus je "Pánom nad celou zemou" (Zach 14,9) a zároveň vykoná poslednú fázu Božieho súdu.

4. Útok na mesto a súd. Svojím počínaním Satan dokazuje, že sa nič nezmenilo na jeho vzťahu k Bohu - podnecuje bezbožných, aby útočili proti mestu, ktoré predtým dobrovoľne odmietli (Zj 6,15- 17). Je jasné, že týmto ľuďom niet pomoci, nie je možné zmeniť ich myslenie, konanie, nasmerovanie. Boh im teda dáva možnosť, aby videli svoj omyl. Zjavuje sa "veľký biely trón" a bezbožní sú súdení podľa záznamov svojich skutkov (Zj 20,11.12). Splnia sa slová, že "všetci sa totiž musíme postaviť pred Kristovu súdnu stolicu, aby si každý odniesol odplatu" (2 Kor 5,10) a "tam bude plač a škrípanie zubami, keď uvidíte, že Abrahám, Izák, Jákob a všetci proroci sú v Božom kráľovstve, ale vy ostanete vyhodení vonku" (Luk 13,28). Výsledkom tohto súdu bude, že "pri mene Ježiš pokľakne každé koleno" a "každý jazyk vyzná na slávu Boha Otca, že Ježiš Kristus je Pán" (Fil 2,10).

5. Zničenie bezbožných. Otázka Božej spravodlivosti je navždy vyriešená, všetci, spravodliví i bezbožní, sa presvedčili, že Boh nikomu neukrivdil, spravodlivo a čestne riadil vesmír.

Keď Pán Boh pred celým vesmírom ukázal, že je spravodlivý, keď sa o tom presvedčili všetci, Biblia hovorí: "Zostúpil však oheň z neba a pohltil ich" (Zj 20,9). Boh teraz odhaľuje svoju slávu, ktorú musel zahaliť pri príchode hriechu. A táto sláva je oheň spaľujúci pre všetkých bezbožníkov (Žid 12,29; 2 Moj 24,17; Ez 1,28). Pre Boha je tento čin cudzí, ale niet iného riešenia (Iz 28,21). Zničenie bezbožných nie je svojvoľné Božie konanie. Keď Boh teraz zlo likviduje, má súhlas a podporu všetkého svojho stvorenstva.

II. Výkladové poznámky

1. Apoštol Pavol píše: "Nech sa ukáže, že Boh je pravdivý..., ako je napísané: 'Aby si bol uznaný za spravodlivého vo svojich slovách a aby si zvíťazil, keď ťa súdia.'" (Rím 3,4 - Slov. ekum. preklad, porov. Ž 51,6.) Kralická prekladá poslednú časť tohto verša: "... a přemohl, když bys soudil" a ČEP: "... a zvítězil, přijdeš-li na soud". Pavol tu používa grécke slovo "krinein" (súdiť) v infinitívnom tvare, ktorý sa môže preložiť buď mediálne ("keby si sa súdil"), alebo pasívne ("keby si bol súdený"). Kontextu najlepšie zodpovedá znenie: "... a zvíťazil, keby si bol súdený".

2. Zo štruktúry Zjavenia je zrejmé, že začiatok milénia nastupuje po druhom príchode Ježiša Krista. Exegeticky teda postmilenializmus (2. príchod Krista po tisícročnej vláde mieru a blahobytu) neobstojí. Podobne exegeticky neobstojí ani amilenializmus (milénium sa začína smrťou Krista a celá kresťanská éra je vlastne obrazným miléniom). Štruktúra kapitol 12-20 ukazuje, že dôležité postavy prichádzajú na scénu v určitom poradí: drak (12), šelma (13), falošný prorok (13), Babylon (14), a v obrátenom poradí zo scény odchádzajú: Babylon (18), Falošný prorok (19), šelma (19) a drak (20).

3. Skutočnosť, že spravodliví vládnu s Kristom v nebesiach, neznamená, že v tom čase bezbožní na zemi musia žiť. Keď Boh stvoril Adama a Evu, zveril im panstvo (1 Moj 1,26), hoci vtedy boli jedinými ľudskými bytosťami na zemi.

4. "Tam budú mučení vo dne v noci na veky vekov" (Zj 20,10). Toto slovné spojenie nemusí nevyhnutne znamenať nekonečné trápenie. "Večne" môže znamenať "pokiaľ sa nenaplní Boží zámer". Jonáš bol v bruchu veľkej ryby večne (Jon 2,7). Koľko trvala tá večnosť? Pokiaľ sa nenaplnil Boží zámer - tri dni a tri noci. "Odplata za hriech je smrť", nie život v mukách (Rím 6,23). Smrť je "večné zahynutie preč od tvári Pánovej" (2 Tes 1,9).

Keď Anna sľubuje Bohu, že mu oddá chlapca Samuela, aby v chráme slúžil večne, je tým vyjadrené "tak dlho, pokiaľ trvá život" (1 Sam 2,11.28). Zničujúci oheň bude horieť dovtedy, dokiaľ všetko zlo, hriech nebude úplne odstránené. Nikde v temnom kúte vesmíru nezostane hriech ako večná poškvrna na Božej vláde.

III. Praktický dôsledok

Boží súd je súčasť plánu spasenia, ktorý odhaľuje Boží charakter. Satan Boha obvinil, že nepredstavuje ani lásku ani spravodlivosť. V priebehu dejín Boh na toto obvinenie odpovedal svojím konaním, a potom aj životom a smrťou Ježiša Krista. Posledný súd je len ďalším zo série dôkazov, že Boh chce, aby každá bytosť vo vesmíre vedela, že je nielen zvrchovaným Pánom, ale aj láskavým a spravodlivým Bohom. Posledný súd to verejne dokazuje. Boh nerobí veci tajne, nečaká, že každý sa pred ním bude musieť so strachom skláňať a počúvať ho. Chce, aby každá inteligentná bytosť vo vesmíre rozumela jeho zámerom a činom a aby poznala, aký skutočne je. Túži po vzťahoch, v ktorých panuje vzájomná dôvera a ktoré sú založené na dobrovoľnosti, vďačnosti a láske. Dokazuje to okrem iného aj tým, že je ochotný nechať sa posúdiť (Rím 3,4; Zj 14,7).

Boží spôsob riadenia vesmíru, spôsob, akým zaobchádzal so Satanovou vzburou, s hriešnikmi a hriechom, ako aj jeho rozhodnutia na súde nad všetku pochybnosť navždy jasne ukazujú, že je Bohom lásky, spravodlivosti, pravdy a slobody. Počas predadventného súdu sa o tom presviedčajú všetky nepadlé bytosti, v priebehu tisícročia to uznajú vykúpení, a na konci tisícročia to pod ťarchou dôkazov musia vyznať aj bezbožní ľudia, padlí anjeli a Satan sám.

"Veľké a obdivuhodné sú tvoje skutky, Pane, Bože vševládny. Spravodlivé a pravdivé sú tvoje cesty, Kráľ národov. Pretože ty jediný si svätý; všetky národy prídu a tebe sa budú klanať, lebo sa zjavili tvoje spravodlivé súdy." (Zj 15,3.4)

Zvesť o súde nie je strašiakom, ale evanjeliom, ktoré v nás vzbudzuje nádej, istotu a dôveru. Ak si ochotný prijať na každý deň pokánie, ktoré ti Boh ponúka, môžeš sa už teraz tešiť, že budeš vládnuť spolu s Kristom. Keď zaznie tá strašidelná otázka: "Kto môže obstať?", budeš počuť slová: "Moja milosť je dostatočná pre teba" (2 Kor 12,9).

Pre tých, čo tvrdošijne odmietajú Ježiša prijať, keď na to mali adekvátnu príležitosť, bude súd strašný (Žid 10,26.27). Avšak pre tých, ktorí majú vzťah lásky k Ježišovi Kristovi, bude posledný súd tým najväčším možným potešením a istotou. Sudca je na našej strane a svedčí v náš prospech. Čo viac môžeme chcieť?

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala

Šachtl 1:

Boží súd nie je strašiak, ktorého sa treba báť, pred ktorým by sme sa mali triasť, ale že je to evanjelium, dobrá správa.

Šachtl 2:

Šachtl 3:

Pre tých, ktorí majú vzťah lásky k Ježišovi Kristovi, bude posledný súd tým najväčším možným potešením a istotou. Sudca je na našej strane a svedčí v náš prospech. Čo viac môžeme chcieť?