I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Jedinečnosť Biblie

a. Biblia ako zjavenie Božie

b. Biblia ako božsko-ľudské dielo

2. Spoľahlivosť Biblie

3. Ako rozumieť Biblii

4. Význam Biblie

1. Jedinečnosť Biblie

a. Biblia ako zjavenie Božie

Slovo Biblia prišlo do nášho jazyka z gréčtiny cez latinčinu. V gréčtine "ta biblia" znamená "knihy" (mn. č.), v latinčine "biblia" znamená "kniha" (jed. č.). Toto významným spôsobom ukazuje, že slovo Biblia predstavuje knihy SZ a NZ, ktoré kresťania uznávajú ako jednotnú a autoritatívnu knihu.

Nevyhnutnosť autoritatívneho zdroja pravdy je daná tým, že všeobecné zjavenie Boha v prírode a dejinách nie je také dokonalé, aby bolo pre ľudí jednoznačné. Ľahko je možné nesprávne ho pochopiť kvôli tomu, že tak príroda, ako aj naše chápanie sú narušené hriechom. Boh preto prichádza k nám, znižuje sa na našu úroveň, aby nám odhalil seba, svoj charakter, spôsob zaobchádzania s nami, hriechom, atď. Boh sa odhalil v určitých historických udalostiach, ako napr. skúsenosti patriarchov, Izraelského národa, prvotnej cirkvi a predovšetkým v živote Ježiša Krista. Okrem toho, Boh sa postaral, aby tieto udalosti boli správne zaznamenané a aby sa dochovali aj tým, ktorí nemohli byť ich priamymi účastníkmi.

b. Biblia ako božsko-ľudské dielo

Kresťanský pohľad na Bibliu je založený predovšetkým na dvoch významných veršoch NZ. Je dôležité si všimnúť, že pisatelia hovoria o spisoch SZ, ale ich slová sa vzťahujú, samozrejme, aj na spisy NZ.

"Každé písmo, vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti." 2 Tim 3,16

"Nikdy z ľudskej vôle nepovstalo proroctvo, ale Duchom Svätým vedení hovorili svätí ľudia Boží." 2 Pet 1,21

Z tohto vyplývajú dve podstatne dôležité skutočnosti. Predovšetkým to, že proroci, či pisatelia Biblie nehovoria a nepíšu na základe svojej vlastnej iniciatívy. Pôvodným autorom ich posolstiev je Boh. On je ten, ktorý bdie nad tým, aby posolstvo, ktoré odovzdávajú, bolo spoľahlivým vyjadrením Jeho vôle. Biblia má teda za sebou božskú autoritu. To znamená, že pisatelia neponúkajú svoje riešenia a nevyjadrujú len svoje názory, postoje, myšlienky. Z tohto dôvodu Biblia je viac než akákoľvek iná kniha. Preto môže slúžiť ako konečný rozhodca vo veciach vierouky. Je však treba si uvedomiť, že niektoré veci v Biblii sú historicky podmienené, a preto nemajú záväzný charakter pre vieru a prax cirkvi dnes.

Po druhé, Biblia má božsko-ľudský charakter. Posolstvo pochádza od Boha, avšak je vyjadrené v ľudských slovách a myšlienkach. Rôzne spisy jasne odrážajú osobnosť autora. Obidva aspekty, božský aj ľudský, sú rovnako dôležité a musia byť udržované v rovnováhe.

Pretože Biblia je Božím Slovom, má večný význam, oslovuje všetko ľudstvo, hovorí ku každému človeku v každom veku a kultúre. Ako Božiemu Slovu, mali by sme pozorne načúvať, čo hovorí, a poslúchnuť, čo nám radí.

Ľudský aspekt Písma je daný tým, že je napísané v určitom čase, v jazyku určitých ľudí (SZ hebrejsky a časti aramejsky, NZ grécky) a do určitej miery odráža ich myšlienkový svet. Literárny žáner, štýl a slovník je v rôznych dielach rôzny. Niektorí pisatelia dokonca používajú určité pramene, ktoré oni sami nenapísali. Každá kniha Biblie má teda určitú dobovú zvláštnosť.

Je potrebné si uvedomiť, že božský a ľudský aspekt sú neoddeliteľné a nerozlučné. Tieto dva aspekty musíme zohľadniť pri našom štúdiu a výklade Písma. Bibliu je potrebné študovať historicky (lebo dokument je písaný v určitej historickej dobe), ale nemôžeme ostať len pri tom, lebo Biblia je viac, než len históriou (je Božím nadčasovým zjavením, ktoré oslovuje každého človeka).

Zároveň však platí, že neexistujú akési stupne inšpirácie, tzn. nie je pravda, že by niektorá časť bola inšpirovaná viac, iná menej. Je teda správnejšie hovoriť o myšlienkovej (alebo dynamickej) inšpirácii, a nie o inšpirácii verbálnej (diktačnej alebo doslovnej). Toto všetko vyžaduje starostlivý a seriózny prístup k tomu, ako Bibliu čítame a vykladáme.

2. Spoľahlivosť Biblie

Rôzne náboženstvá majú rôzne autoritatívne spisy. Prečo v kresťanstve je Biblia taká dôležitá? Písané Božie Slovo predstavuje záznamy dôvodov, na základe ktorých sa rozhodujeme, či Bohu budeme dôverovať, alebo nie. Bez Biblie by sme nevedeli veľa o podstate problému vo vesmíre, o Božej vôli, Jeho vláde, o tom, ako riadi vesmír. Na čom je založené to, že Biblia je spoľahlivá, dôveryhodná kniha? Toto sa v kresťanstve často považuje za samozrejmé, a mimo neho je to zase často napádané. V tejto súvislosti je potrebné si uspokojivo zodpovedať tri základné otázky:

Ako vieme, že v Biblii máme správne knihy (zbierka správnych kníh)?

Ako vieme, že slová Biblie sa správne dochovali v priebehu storočí?

Ako vieme, že tieto knihy boli správne preložené do nášho jazyka?

O každej z týchto otázok boli napísané celé knihy, taká rozsiahla je to problematika. Pokúsme sa však v krátkosti tieto otázky zodpovedať.

Prvá otázka je otázkou kánonu, či kanonicity jednotlivých kníh. Je známym faktom, že v protestantskej Biblii sa nachádza 66 kníh. Tieto knihy sú rozdelené do dvoch častí: Starý a Nový Zákon. Starý Zákon obsahuje 39 kníh, ktoré napísalo asi 30 rozličných autorov v priebehu asi tisíc rokov. Naproti tomu v katolíckej Biblii je asi o 14 až 15 kníh, či ich častí, viac. Tieto knihy bývajú často nazývané "Apokryfy", čo znamená "skrytý" (význam). Tieto knihy boli napísané v priebehu posledných dvoch storočí pred Kristom a odrážajú populárne predstavy tej doby.

Ortodoxní Židia uznávali za inšpirované 39 kníh, aj keď ich počítali, či zoraďovali inak než dnešné vydania Biblie. Avšak v gréckom preklade SZ (Septuaginte), takom populárnom zvlášť mimo Palestínu (kde Židia boli liberálnejší) tieto apokryfné knihy boli zahrnuté. Odtiaľ sa dostali aj do latinského prekladu Biblie a neskôr zase do katolíckych prekladov.

Ako sme už spomenuli, ortodoxní Židia ich neuznávali, Kristus z nich necitoval, Jeroným, ktorý prekladal Bibliu do latinčiny, ich neuznával za autoritatívne, spočiatku ich nechcel vôbec do svojho prekladu ani zaradiť. Martin Luther ich umiestnil do stredu Biblie a pridal vhodnú poznámku: "Tieto knihy sú zaujímavé a užitočné na čítanie, ale nemali by sa používať na vierouku." Do katolíckej Biblie boli tieto knihy oficiálne prijaté až na Tridentskom koncile v roku 1546.

Ako môže človek rozpoznať, či tieto knihy sú inšpirované, alebo nie? Myslíme, že hodne pomôže vedieť niečo z histórie týchto kníh, o ich pôvode. Autor zväčša nie je ten, ktorému je kniha pripisovaná, ale niekto sa schováva za slávnu osobnosť, aby tak dodal svojmu dielu vážnosť a autoritu.

Názory veriacich, ktorí žili bližšie k týmto knihám, by sa tiež nemali ľahkovážne prehliadnuť. Cirkevný otec Jeroným bol prvý, kto ich nazval apokryfmi preto, že obsahujú historické a zemepisné nepresnosti, ich literárny štýl a hĺbka nie je na úrovni ostatných biblických kníh a chýba im presvedčujúca a premieňajúca moc a vplyv, ktoré sprevádzajú ostatné biblické knihy.

Avšak niet nad to, keď si človek sám tieto knihy prečíta spolu s ostatnými knihami SZ, porovná ich, a tak si utvorí svoj vlastný názor. Niektoré z nich učia veci, ktoré sú v jasnom protiklade k tomu, čo Biblia hovorí na inom mieste: Napr. v Makabejských knihách sa hovorí, že "je dobre sa modliť za mŕtvych, aby boli zbavení svojich hriechov". Kniha Tobit hovorí, že "almužny zahladzujú hriechy". Je vidieť, že chápanie hriechu u autorov týchto kníh (hriech ako zlý skutok, ktorý je možné odčiniť) bolo diametrálne odlišné od toho, čo je v ostatných knihách Biblie. Aj toto svedčí pre to, že tieto knihy nemožno dávať na rovnakú úroveň s ostatnými knihami Biblie.

Otázka dochovania textov je tiež veľmi dôležitá a zaujímavá. Hoci neexistuje jediný originál biblickej knihy, dochovali sa nám tisíce manuskriptov, ktoré boli v priebehu stáročí ručne opisované. Keďže ručné opisovanie nie je také spoľahlivé ako tlačené slovo (a koľko tlačových chýb sa často vlúdi aj tam!), je pochopiteľné, že existujú určité varianty čítania na viacerých miestach Biblie. Vlastne celá jedna disciplína teológie, textová kritika, sa zaoberá týmto problémom. Je pozoruhodné, že často práve tí, čo o tejto práci veľa nevedia, spochybňujú vierohodnosť zachovania rukopisov. Odborníci, ktorí tejto vede venovali celý svoj život, nás svorne uisťujú, že je možné dopracovať sa k výnimočne vysokej pravdepodobnosti zmyslu pôvodného textu.

Posledná otázka je otázkou prekladu slov a myšlienok z jedného jazyka do druhého. Toto tiež nie je jednoduchá záležitosť, čo je dané inou dobou, kultúrou, tiež vývojom jazyka, ako aj typom prekladu, ktorý môže byť doslovný, voľný alebo dynamický. Dnes sa za najvhodnejší považuje preklad dynamického ekvivalentu, až potom preklad doslovný (hoci je verný, môže byť hodne vzdialený nášmu jazyku, a tým nezrozumiteľný) a nakoniec preklad voľný (parafráza), ktorý však dokáže stimulovať myslenie, aký by mohol byť zmysel daného textu. Preto neexistuje jednoznačná odpoveď na to, ktorý preklad je najlepší. Každý preklad Biblie je zároveň aj výkladom a má svoje výhody i nevýhody. Pre súkromné štúdium je dobrý akýkoľvek preklad, ktorý je človeku zrozumiteľný. Pre vieroučné štúdium je nutné preklady porovnávať, čím viacero, tým lepšie. Všeobecne platí, že preklady skupín sú lepšie než preklady jednotlivcov, modernejšie preklady sú založené na najlepších rukopisoch a sú zrozumiteľnejšie a preklady výlučné (Nového sveta, Špiritistická Biblia, NZ preložený z numerológie) sú prinajmenšom podozrivé.

Spoľahlivosť Biblie okrem toho potvrdzujú mnohé naplnené proroctvá, ako napr. proroctvá o Babylone (Iz 13,19-22), Týre (Ez 26,3-5), Sidone (Ez 28,21-23), mieste Ježišovho narodenia (Mich 5,2), apod., ako aj archeologické nálezy, ako napr. Moábsky kameň, Lachišské listy, Kumránske zvitky od Mŕtveho mora, apod.

3. Ako rozumieť Biblii

Božie zjavenie splní svoj zmysel len vtedy, keď mu ľudia porozumejú a správne naň zareagujú. Božie Slovo nestačí len čítať, treba mu aj rozumieť. To nás privádza k nutnosti exegézy a hermeneutiky. Exegéza sa zaoberá pôvodným zámerom autora. Je to starostlivé, systematické štúdium, ktorého zámerom je odhaliť pôvodný zmysel, čo dané slová znamenali "vtedy a tam" pre pôvodných čitateľov. Výsledky nášho bádania je potrebné vyjadriť moderným jazykom. Len tak môžeme pochopiť, čo znamenajú "tu a teraz" (hermeneutika). Princíp je večný, aplikácia sa mení v závislosti na čase, mieste a okolnostiach.

Najdôležitejšie pri štúdiu Biblie a snahe porozumieť jej je však správny postoj mysle. To znamená, ochota nechať sa osloviť, zmeniť svoje názory, túžby, ak nie sú v súlade s učením Biblie. Preto je potrebné Bibliu študovať na modlitbe a s prosbou o vedenie Duchom Svätým, ktorý bol pri pôvodnom písaní textu a jediný nám môže pomôcť pochopiť správny zmysel napísaného. Vďaka Bohu, že výsledok nášho štúdia nezávisí od našich intelektuálnych schopností, ale od ochoty nechať sa viesť. Ján 7,17

Existuje niekoľko základných hermeneutických princípov, ktoré nám pomôžu pochopiť, čo text môže znamenať dnes. To prvé, čo je treba si všimnúť, je literárny kontext a žáner. Ďalej je dôležité si všimnúť historický kontext, t.j. za akých okolností a do akej situácie bol text daný, kto bol autorom, kde sa autor nachádzal, komu bol text určený, v akej situácii bol príjemca.

Tretí dôležitý krok je porovnávať text s inými textami. Toto je veľmi dôležitá zásada, bez nej by každý mohol dokázať z Biblie, čo len chce. Význam tohto kroku spočíva v tom, že nie je možné vykladať jeden text tak, aby protirečil textu inému, a ďalej v tom, že texty nejasné a dvojznačné sa musia vykladať v svetle textov jasných a jednoznačných. Toto je logickým dôsledkom vnútornej jednoty a dôslednosti Písma, ktorá je daná jeho jedným autorom, ktorý je v pozadí (Boh). Zároveň to však pripúšťa, že v Písme sú miesta, ktorých zmysel nie je na prvý pohľad jasný. (1 Pet 3,15.16).

Je dobré mať neustále na pamäti, že najväčším nepriateľom správneho pochopenia Biblie je úzkoprsosť človeka, ktorého nie je možné poučiť, zmeniť jeho názory, či postoje, a ďalej "selektívnosť", pri ktorej si každý vyberá len to, čo sa mu hodí, na potvrdenie svojich vlastných názorov.

4. Význam Biblie

Ako sme už hovorili, Biblia je jedinečná nielen históriou svojho vzniku ale aj svojim obsahom. Je to nielen "Kniha" ale aj "knihy", tzn. celá zbierka kníh, ktoré majú podivuhodnú jednotu. Hoci sa skladá z dvoch hlavných častí, SZ i NZ tvoria jednu knihu. SZ podporuje, osvecuje a očakáva NZ, NZ zase SZ neruší a nerobí ho zbytočným. Toto je dané tým, že v pozadí stojí jeden autor, Boh. A práve odhaliť a stretnúť sa s týmto Bohom je poslaním "Svätej Knihy" kresťanstva. Akým spôsobom sa to deje?

Biblia obsahuje mnoho rôznorodého materiálu. Sú tam rodokmene, kroniky, rôzne zákony, kultové predpisy, poézia rôzneho druhu, príslovia, prorocké predpovede, videnia, podobenstvá, osobná korešpondencia, apokalyptické vízie, apod. Avšak toto všetko má za cieľ dať predovšetkým odpoveď na základné otázky: Aký je Boh? Je možné Mu dôverovať? Všetko ostatné [ako vyriešiť naše problémy (či už problém hriechu, alebo problémy osobné), ako sa správať k Bohu, čo od nás očakáva] závisí od toho, či sa podarí uspokojivo zodpovedať tieto základné otázky. Bez toho všetko ostatné nemá zmysel.

Je potrebné si uvedomiť, že 70% SZ a 60% NZ sú historické rozprávania. To je hlavný Boží spôsob, akým sa nám odhaľuje. V Biblii nie je veľa dôkazových textov, ale zato hodne príbehov, opisu rôznych udalostí. Prečo? Boh vie, že nemá zmysel odmietať lži a polopravdy, ktoré Satan vzniesol proti Nemu. Pravda sa tak nedá dokázať. Preto Biblia, ako Božia kniha, viac používa príbehy než tvrdenia. Práve na rozmanitých udalostiach vidíme, ako sa Boh zachoval v jednotlivých situáciách. Mnohé z nich boli neuveriteľne ťažké, a tak môžeme vedieť, čo môžeme očakávať, ako sa Boh zachová v našom živote.

Preto základnou otázkou, ktorú si musíme klásť pri každom príbehu, udalosti, knihe, každom učení Biblie, je: Čo mi to hovorí o Bohu a Jeho charaktere? Prečo to Boh učinil/dopustil, prečo to nechal zaznamenať na stránkach svojho Slova? (Rím 15,4)

II. Výkladové poznámky

Ako sme už spomenuli, katolícka Biblia obsahuje aj tzv. knihy apokryfné. V tejto súvislosti sa niekedy nesprávne používa text z 2 Tim 3,16 ako dôkaz, že "každé (veškeré) Písmo" je inšpirované, a teda ak sa apokryfné knihy nachádzajú v Biblii, tak sú vlastne inšpirované. Je nutné podotknúť, že zmysel slov v kontexte veršov 14-17 je úplne iný.

Timoteus poznal grécky preklad SZ (LXX=Septuaginta), ktorý obsahoval aj tieto apokryfné knihy. Preto mu Pavel píše: "Ty však zostávaj v tom, čomu si sa naučil a o čom si presvedčený, pretože vieš, od koho si sa to naučil; od detstva znáš sväté Písma, ktoré ťa môžu učiniť múdrym na spasenie vierou v Krista Ježiša. Každé písmo, ktoré je vdýchnuté od Boha, je aj užitočné učiť..." Inými slovami: "Timoteus, ty poznáš mnoho kníh, ale len to písmo, ktoré je inšpirované Bohom, je užitočné..." A postoj ortodoxných Židov k tomu, ktoré knihy sú inšpirované, bol jednoznačný.

Niekoľko príkladov textovej kritiky:

Marek 1,2: "Takto píše prorok Izaiáš..." (Slov.ev.a.v. preklad, ČEP) Tento text sa nachádza v tých najlepších a najstarších gréckych rukopisoch. To isté sa nachádza v najstarších prekladoch (latinský, koptický a sýrsky). Rukopisy po deviatom storočí však majú: "Ako je napísané v prorokoch..." (Tak Roháček i kralická.) Vysvetlenie je jednoduché: Pretože citát, ktorý nasleduje, je kombináciou Mal 3,1 a Iz 40,3, pozdejší opisovač "vylepšil" Markov text, aby bol presnejší.

1 Kor 11,29: "Kdo jí a pije a nerozpoznává, že jde o tělo Páně, jí a pije sám sobě odsouzení." (ČEP) Naproti tomu Roháček, kralická, i Slov.ev.a.v. preklad: "Lebo kto nehodne je a pije, odsúdenie si je a pije..." Slovo "nehodne" sa nenachádza v najlepších a najstarších gréckych manuskriptoch. Jeho prítomnosť v latinskom preklade a neskorších gréckych rukopisoch možno vysvetliť tým, že toto slovo bolo pridané z verša 27, kde všetky známe rukopisy ho majú. Ak by bolo pôvodne aj vo v.29, ťažko si predstaviť, že by ho niekto vynechal.

Bibliu rozdelil na kapitoly až v r. 1228 Štefan Langton. Na verše ju rozdelil v r. 1560 Robert Stephanus. Toto rozdelenie nie je vôbec inšpirované, ako každý čitateľ pozná aj sám pri dlhšom čítaní. Naopak, je poznať, že Langton túto prácu vykonal pri ceste na koni z Paríža do Lyonu.

III. Praktický dopad

Žiadna iná kniha sa nevyrovná Biblii, čo sa týka (1) spôsobu dochovania v tisícoch opisov starých manuskriptov, (2) prežitím najrozmanitejších útokov, ktoré ju mali zničiť, (3) svojím rozšírením po celom svete a vplyvom na milióny ľudí. Biblia je jedinečne nevyčerpateľná. Zakaždým, keď ju človek číta, nájde v nej nové veci, nad ktorými môže uvažovať, ktoré ho oslovia.

Bibliu preto nečítame len kvôli tomu, aby sme získali určité informácie, ale aby sme sa stretli s Bohom. Práve tým, že Boh s nami komunikuje prostredníctvom Biblie, dozvedáme sa nové pravdy o Ňom, o Ježišovi Kristovi (Ján 5,39; 17,3). Takýmto spôsobom Biblia osvecuje náš život (Ž 119,105). Poznávame, čo je v živote dobré a čo zlé, čo je nám na prospech a čo nám škodí. Poslušnosť nás chráni od falošných predstáv, názorov, učenia ľudí (Mat 22,29).

Je dôležité si uvedomiť, že pretože pôvodcom Biblie je Osoba, Biblia samotná má formu oslovenia. Biblia nie je ako kniha, prednáška, či film v televízii. Knihu možno zavrieť, prednášku prespať, televízor vypnúť. Avšak prostredníctvom Biblie Boh k nám hovorí. Ak nás niekto osloví, patrí sa odpovedať. Je neslušné ostať nevšímavý, ak nás niekto pozdraví, osloví, či položí nám otázku. Keď Boh oslovuje človeka, vždy ho oslovuje osobne. Každý z nás nejako odpovedá. Dokonca aj vtedy, ak neodpovedáme vôbec.

Zmyslom Biblie je zjaviť nám pravdu o tom, aký je Boh, aby sme Mu znovu dôverovali, milovali Ho a poslúchali Ho. Táto pravda, toto večné evanjelium, sa nachádza v každej zo 66 kníh Biblie. Avšak aby sme objavili túto pravdu, nestačí len čítať, čo sa stalo s Abrahámom, Samsonom, Dávidom, Nikodémom či Pavlom. Musíme sa pýtať: Čo nám to hovorí o Bohu? Aké dôsledky plynú z tohto poznania pre môj život?

Ak si nekladieme tieto otázky, väčšina materiálu v Písme zdanlivo nemá vzťah k plánu spasenia, ba dokonca je značne nejasná či až protirečivá. Avšak keď Bibliu študujeme pod týmto zorným uhlom a ako celok, odhalí sa nám jasný a dôsledný obraz vševedúceho a láskavého Boha, ktorý používa všetky dostupné prostriedky, aby bol v kontakte so svojimi deťmi, skláňa sa k nim tam, kde sa nachádzajú, hovorí jazykom, ktorému sú schopní porozumieť. Čím viacej človek takto číta jednu biblickú knihu za druhou, tým viac je dojatý obdivom k Bohu, ktorý je ochotný aj riskovať nepochopenie, zaplatiť takú veľkú cenu, len aby mohol komunikovať so svojimi zblúdilými deťmi.

Boh spasí všetkých, čo mu dôverujú. Avšak nečaká, že Mu budeme dôverovať ako neznámemu cudzincovi. Biblia, všetkých 66 kníh, je záznamom Božieho sebaodhalenia a dôkazom jeho nekonečnej dôveryhodnosti. Štúdiu tejto knihy sa chceme venovať i v ďalších pokračovaniach tohto seriálu.

Daniel Duda, Jiří Moskala