I. Náčrt
Krátka osnova:
1. Základy kresťanského správcovstva (Ž 24,1; 50,10.11; Hag 2,8; Ján 3,16; 1 Kor 4,1.2)
2. Desiatky (1 Moj 14,18-20; 4 Moj 18,21.31; Mal 3,8-10; Mat 23,23; 1 Kor 9,14)
3. Dary (5 Moj 8,18; 2 Kor 8,9; 9,6-8; 1 Kor 16,2)
V posledných dvoch článkoch nášho štúdia základov kresťanstva sme hovorili o tom, ako sa nový vzťah človeka obráteného ku Kristovi premieta do jeho životného štýlu. V predposlednom čísle (Advent 9/96) sme ukázali, aký by kresťan mal mať vzťah ku kultúre a svetu, ktorý nás obklopuje, a v poslednom čísle (Advent 10/96) sme hovorili o vzťahu k nášmu telu a zdraviu. Kresťanské správcovstvo sa však týka aj materiálnych hodnôt, ktoré sú nám v živote zverené. Na rozdiel od známeho a populárneho porekadla: "O peniaze ide až na prvom mieste", v kresťanskom správcovstve nejde na prvom mieste o peniaze, ale o vzťah medzi stvorením a Stvoriteľom.
1. Základy kresťanského správcovstva
Už oddávna sa ľudia snažili hľadať zmysel našej existencie. Biblia nám podáva správu o tom, že na počiatku Boh stvoril človeka a umiestnil ho na našu planétu. On určil zmysel života ľudí okrem iného aj tým, že nás volá k tomu, aby sme boli správcami všetkého, čo je nám zverené. Biblický koncept správcovstva v podstate vysvetľuje otázku zmyslu nášho života tým, že ho zarámuje do vzťahu k Stvoriteľovi a Vykupiteľovi ľudstva.
a) Kresťanské správcovstvo vychádza zo skutočnosti, že Boh je Stvoriteľom (1 Moj 1,1). Aktom stvorenia je Boh vlastníkom všetkého (Ž 24,1.2; 50,10.11; Hag 2,8). Boh náš svet nielen stvoril, ale ho aj udržiava (Žid 1,3; Sk 17,28). Človek teda nikdy nie je vlastníkom, ale len správcom toho, čo mu bolo zverené.
b) Kresťanské správcovstvo je založené na skutočnosti, že Boh je Vykupiteľom (Rím 5,8). Biblia odhaľuje Boha ako Boha lásky (1 Ján 4,7.8). Najhlbšie zjavenie Božej lásky nachádzame vo vtelení, službe, smrti a vzkriesení Ježiša Krista. Táto dávajúca a absolútne nesebecká Božia láska viedla k tomu, že Boh dal padlému ľudstvu Vykupiteľa (Ján 3,16). Boh v Ježišovi dal nielen niečo, ale sám seba. Podstata kresťanského správcovstva je teda tiež v tom, aby sme dali Bohu sami seba, a nielen niečo z toho, čo máme.
Správne pochopenie Božej lásky bráni tomu, aby sa naše správcovstvo zvrhlo do zákonníctva. Naším spravovaním či dávaním sa nesnažíme ovplyvniť Boha, aby nás miloval viac, ani si Božiu lásku nezasluhujeme.
c) Kresťanské správcovstvo je založené na skutočnosti, že človek je správcom (1 Moj 1,28). Človek sa má starať o stvorenstvo tak, aby Bohom ustanovený poriadok bol zachovaný. Hriech, ktorý je vzburou proti Bohu, snahou žiť nezávisle od neho, spôsobil, že človek vníma sám seba nie ako správcu, ale ako majiteľa toho, čo má. Človek má neodolateľnú túžbu žiť sám pre seba. Hriech priniesol narušenie ľudskej prirodzenosti, sebectvo a otroctvo (Rím 6,17; 3,23). Kristus nás však svojou smrťou oslobodil z otroctva hriechu (Žid 2,14.15). Už "nie sme sami svoji", ale opäť máme možnosť byť správcami (1 Kor 6,19; 4,1.2). V moci Ducha Svätého môžeme nájsť zmysel svojho bytia v službe pre Boha a druhých.
2. Desiatky
Biblia ukazuje, že Boh skrze Krista zmieril nás s Bohom a znovuzrodený človek teraz prijíma Boha ako svojho Stvoriteľa, Udržiavateľa, Vykupiteľa a Pána vesmíru. Golgotský kríž je Boží nástroj, ktorý premieňa našu zameranosť na seba, naše sebectvo. Boh si teda nárokuje pre seba celé ľudské srdce. Z nášho času si vyhradil pre seba, ako už vieme, jednu sedminu (2 Moj 20,8-11). Z materiálnych vecí si Boh pre seba vyhradil jednu desatinu. Táto desatina sa v Biblii i dejinách nazývala desiatok.
O platení desiatkov sa dozvedáme i z mimobiblických prameňov. Už v Ugarite (14. stor. pr. Kr.) obyvatelia mesta platili desiatok chrámu a ďalší kráľovi. V Babylonskej ríši (6. stor. pr. Kr.) sa platil desiatok z úrody, dobytka, zlata a striebra na chrám. Tento desiatok platil dokonca aj kráľ. Dávanie desiatkov poznali Peržania, Gréci i Rimania.
A. Desiatky v Starej zmluve
Po prvýkrát sa slovo "desiatok" vyskytuje v Biblii v príbehu Abraháma a vojny s Kedorlaómerom (1 Moj 14,18-20). Abrahám po vyhranej bitke vráti kráľovi Sodomy všetok jeho majetok, ktorý mu Kedorlaómer ulúpil, a Melchisedechovi, kráľovi Sálema, ktorý bol "kňazom silného Boha Najvyššieho", "dal desiatok zo všetkého", teda z ostatnej koristi (v. 20).
Abrahám teda dáva desiatok zo svojho čistého príjmu (v. 22-24). Platí ho Melchisedechovi, ktorý bol služobníkom Najvyššieho Boha, a pretože bol zároveň kňazom, Abraháma aj požehnal. Abrahám ústami vyznáva, že Boh je Stvoriteľom a Vlastníkom (hebr. qanah) nebies a zeme (v. 22), a skutkom to vyjadrí tým, že prináša desiatok. Abrahám vie, že jeho bohatstvo je dôsledok Božieho požehnania (preto vráti kráľovi Sodomy jeho majetok, aby bolo jasné, že nezávisí od moci a požehnania niekoho iného; v. 23). Z teologického pohľadu požehnanie vždy predchádza navrátenie desiatku. Bez predchádzajúceho požehnania je skutočné vrátenie desiatku nemožné. Desiatok je vyjadrením nášho uvedomenia si Božej dobroty a požehnania, a nie prostriedok, ktorým si ho vymáhame.
Neskôr bolo dávanie desiatkov zahrnuté do zákonov Pentateuchu. Tieto predpisy určovali, z čoho sa desiatok platil, ako sa mal používať a aký je jeho teologický význam.
Hlavné texty, ktoré hovoria o desiatkoch, sú: 3 Moj 27,30-33;
4 Moj 18,21-32 a Mal 3,8-10. Tieto texty hovoria, že:
a) Desiatok je svätý Hospodinovi. Desiatok patrí Bohu, a preto je svätý. Nestáva sa svätým nejakým aktom posvätenia, ale je svätý svojou podstatou - tým, že patrí Bohu. Nie je teda súčasťou nášho majetku. Preto je vlastne nesprávne hovoriť o "platení desiatku", ako keby to bol jeden z výdavkov, ktorý musím zaplatiť. Pretože desiatok od počiatku patrí Bohu, mne nikdy nepatril, ja ho Bohu len vraciam. Nemôžem platiť Bohu to, čo bolo vždycky jeho.
S desiatkami je to podobné ako so sobotou (ktorá je tiež svätá Hospodinovi). Sobotu a desiatky znesväcujem, ak mám k nim nesprávny vzťah, čím vlastne vyjadrujem svoj negatívny postoj k Bohu a jeho zmluve.
b) Desiatok sa počíta z "prírastku". Predpisy vyžadujú priniesť desiatok z úrody poľa a prírastku dobytka. Tento nárast majetku je výsledok Božieho požehnania (3 Moj 26,3-5). Prinášanie desiatkov je výraz uznania, že všetko, čo máme, pochádza od Boha a patrí Bohu. Nie je možné s desiatkom manipulovať v snahe získať nejaké osobné výhody (3 Moj 27,33).
c) Desiatok je určený pre sväté ciele. Desiatok patrí Bohu, má sa priniesť do domu Božieho a patrí Lévijcom, ako "mzda" za ich službu (4 Moj 18,21.31). Desiatok však nie je priama platba kňazom za úroveň ich služieb. Platí sa Bohu. To, ako s desiatkom naložiť, určuje Boh (a následne Lévijci), nie človek, ktorý ho prináša. Kvalita (či úpadok) kňazskej služby neovplyvňovali povinnosť prinášať desiatok Bohu.
d) Lévijci majú platiť desiatok z desiatku, ktorý dostávajú. Opäť je to Boh, ktorý určuje, ako naložiť s týmto desiatkom. Lévijci sa nemôžu domnievať, že pretože desiatky "patria" im, oni ich platiť nemusia, alebo môžu sami rozhodnúť, ako s nimi naložiť.
e) Neprinášanie desiatku sa považuje za okrádanie Boha (Mal 3,8.9). Podľa tohto textu sa za okrádanie pokladá takisto neodovzdávanie celého desiatku (v. 10). Považovať desiatok za súčasť vlastných príjmov a nakladať s ním podľa vlastného uváženia znamená pre Boží ľud okrádať Boha. Okrádaním je tiež, ak desiatok neprinášame do Božieho domu.
Ľudia v dobe proroka Malachiáša považovali svoju ťažkú finančnú situáciu za dôvod pre neplatenie desiatkov, a to s odôvodnením, že ak sa do takejto situácie dostali, je to dôkaz toho, že Boh neplní svoju časť zmluvy, nedáva im adekvátne požehnania (Mal 3,14). Boh to hodnotí ako okrádanie a vyzýva týchto ľudí: "Vyskúšajte ma!" (v. 10), po tom, čo ich predtým vyzval: "Navráťte sa ku mne!" (v. 7). Prinášať Bohu desiatky je aktom viery; je preto zbytočné apelovať na tých, ktorí sa k Bohu nenavrátili (a teda vzťah dôvery k Bohu nemajú), aby ho neokrádali.
Tisíce, ba milióny tých, ktorí sa rozhodli byť verní v tejto veci, môžu i dnes dosvedčiť, že deväť desatín s Božím požehnaním je viac než desať desatín bez Božieho požehnania. To je však superlogika viery.
B. Desiatky v Novej zmluve
Nová zmluva o desiatkoch síce veľa nehovorí, ale to, čo povie, je pre kresťanov veľmi významné.
Ježiš na jednej strane odsudzuje platenie desiatkov ako prostriedok na získavanie si Božej priazne a milosrdenstva (Luk 18,12-14). Na strane druhej zaradil dávanie desiatku zo správnych pohnútok medzi záležitosti, ktoré by sa nemali opúšťať (Mat 23,23; Luk 11,42).
Pavel cituje starozmluvné nariadenie: "Či neviete, že tí, čo pri svätých veciach pracujú, zo svätých vecí aj jedia, a ktorí slúžia pri oltári, z oltára majú podiel?" (1 Kor 9,13). Potom robí paralelu medzi Lévijcami a kňazmi v SZ a tými, ktorí zvestujú evanjelium v NZ, a hovorí, že rovnaké pravidlo platí aj naďalej. "Tak to nariadil Pán, aby z evanjelia žili tí, čo zvestujú evanjelium" (1 Kor 9,14). Tento princíp považuje za taký dôležitý, že ho uvádza ako priamy príkaz Ježiša Krista (hoci sa nám nedochoval ani v jednom evanjeliu). Na základe tohto princípu Cirkev adventistov s. d. nikde na svete neprijíma od štátu peniaze na platy duchovných, ale vydržiava ich jedine z desiatkov.
Pavel okrem toho pripomína dôležitú zásadu správnej motivácie: "Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať ... lebo ochotného darcu miluje Boh" (2 Kor 9,6-8). Toto sa vzťahuje tak na dary, ako aj na desiatky.
3. Dary
Dôležitou súčasťou služieb vo svätyni v SZ a kresťanskej bohoslužby v NZ boli dary. Stará zmluva spomína dary či obete oveľa častejšie ako desiatky. Izraelci prinášali niekoľko typov obetí.
Boli to predovšetkým obete za hriech a vinu (3 Moj 4 a 5). Tieto obete samy osebe nemohli zaistiť odpustenie, ale boli symbolom Božieho sklonenia sa k ľudstvu v osobe a obeti Ježiša Krista, nepoškvrneného Baránka Božieho (Ján 1,29; Mar 10,45; Rím 3,25; Žid 10,4). Nič, čo my prinesieme či vykonáme, nám nemôže zaistiť odpustenie, prijatie.
Významné pre naše dnešné dávanie boli zápalné, obilné a pokojné obete (3 Moj 1-3). Zápalná obeť nebola určená ani pre kňazov, ani pre tých, ktorí ju prinášali, ale bola úplne spálená na oltári (3 Moj 1,9). Bola vyjadrením ochoty odovzdať, posvätiť celý svoj život Bohu, symbolom úplného podriadenia sa jemu.
Obilná obeť bola obeť z plodov zeme a bola vyjadrením závislosti od Boha, uznania Božích požehnaní. Pretože sa neprinášali celé plody, ale múka, ktorú človek musel pomlieť, vyjadrovala obilná obeť tiež ochotu ľudskej spolupráce s Bohom.
Pri pokojnej obeti časť z obetovaného zvieraťa sa vrátila späť obetujúcemu, ktorý ju zjedol spolu so svojou rodinou a priateľmi (3 Moj 7,11-21). Toto boli obete vďačnosti a chvály Bohu za jeho činy a vedenie. Podobne prinášanie prvotín z úrody bolo vyjadrením toho, že Boh je na prvom mieste v živote veriaceho (3 Moj 23,9-11; 4 Moj 18,12-13; 5 Moj 18,4; 26,1-11).
Kedykoľvek prichádzali Izraelci do chrámu, mali priniesť dar (5 Moj 16,16.17). Dary boli súčasťou bohoslužby. Keď ľudia prichádzajú k Bohu, majú priniesť svedectvo o tom, že prijali Božie požehnania. Dávame tiež preto, lebo Boh nám dáva silu získať všetko to, čo sme nadobudli (5 Moj 8,18).
Nová zmluva zdôrazňuje, že predovšetkým Boh je ten, kto dáva: každodenný chlieb (Mat 6,11), dážď, úrodu, pokrm (Sk 14,17), život a všetko, čo potrebujeme (Sk 17,25), pokánie (Sk 11,18), víťazstvo (1 Kor 15,57), milosť (1 Pet 5,5), lásku (1 Ján 3,1), múdrosť (Jak 1,5), Ducha Svätého (Sk 5,32), duchovné dary (1 Kor 12,7-10), kráľovstvo (Luk 12,32), večný život (1 Ján 5,4), a to všetko preto, lebo nám už dal svojho Syna (Ján 3,16; Rím 8,32).
Keď sa mudrci prichádzajú pokloniť Ježišovi, prinášajú dary. Dobrovoľný dar však automaticky neznamená správny vzťah k Bohu. Dar chudobnej vdovy bol vyjadrením jej vďačnosti a lásky k Bohu (Luk 21,1-4), zatiaľ čo bohatí dávali z toho, "čo im zvyšovalo", ako to Ježiš odhalil.
Dávanie má byť súkromná záležitosť medzi darcom a Bohom (Mat 6,1-4), povedané Ježišovými slovami, ak niečo dávame, nemáme pred sebou "trúbiť". Ježiš tiež pripomína, že spoločenstvo sa má postarať o tých, ktorí preň pracujú: "Hoden je pracovník svojej stravy" (Mat 10,10). Zbory v Macedonii (2 Kor 11,9) a Filipis Pavla podporovali pri jeho kázaní evanjelia (Fil 4,10-19).
Pavel na viacerých miestach spomína zbierky, ktorú konali veriaci v prospech kresťanov v Jeruzaleme (Rím 15,25-28; 1 Kor 16,1-4; 2 Kor 8 a 9).
Toto dávanie dobrovoľných darov malo byť na základe Kristovho príkladu, ktorý nás obdaroval (2 Kor 8,9; 9,8-11). Pavel nepožaduje, aby každý člen dával určité, rovnaké množstvo; dávanie vychádza z možností každého jednotlivca.
Ďalej Pavel pripomína, že dar by mal byť dopredu doma pripravený (1 Kor 16,2), čím vedie ľudí nielen k plánovanému dávaniu, ale aj k tomu, aby dávanie bolo rodinnou záležitosťou.
Významným faktom je aj aspekt zodpovednosti pri narábaní s vyzbieranými darmi. Pavel na prevzatie a doručenie zbierky posiela Tita sprevádzaného dvoma ďalšími dobropovestnými bratmi (2 Kor 8,17-23; 9,3). Takýmto spôsobom veriaci majú kontrolu nad tým, čo sa deje s peniazmi, ktoré sa vyzbierajú.
Zmyslom darov je nielen pomáhať tam, kde je to treba (Rím 15,26; 2 Kor 9,12). Dávanie darov je zároveň súčasťou bohoslužby. Dary posilňujú jednotu cirkvi, sú hmatateľným vyjadrením spoluúčasti medzi veriacimi. Ďalším aspektom dávania darov je napomôcť určitej finančnej vyváženosti (2 Kor 8,13-15) medzi tými, čo majú málo, a tými, čo majú viac, a to na základe toho, že cirkev je rodinné spoločenstvo (Sk 2,44.45; 2 Moj 16,18). Okrem toho dary sú vyjadrením našej kresťanskej lásky (2 Kor 8,8.24) a chvály Bohu (2 Kor 9,12). Dávanie darov na hodnotné ciele je tiež jeden z prostriedkov, ako Boh umrtvuje naše sebectvo.
II. Výkladové poznámky
1. Abrahám dáva "desiatok zo všetkého". Nasledujúce verše však ukazujú, že "zo všetkého" znamená z čistého príjmu; majetok sodomského kráľa nikdy nepovažoval za svoj, a takisto neplatí desiatok z podielu a útrat svojich spolubojovníkov (1 Moj 14,22-24).
2. V poradí druhé miesto Biblie, kde sa hovorí o desiatku, je 1 Moj 28,10-22. Po tom, čo sa Jakobovi utekajúcemu z domu Boh zjavil ako láskavý a starostlivý Boh, zasľubujúci svoju ochranu, požehnanie a vedenie, Jakob sľubuje, že verne vráti Bohu desiatok. Jeho sľub ukazuje, že desiatok vníma ako posvätný.
Pretože Jakob si uvedomuje, že Boh je Darca, rozhoduje sa dať Bohu desiatok. Je to podobné, ako v sobotnom prikázaní: pretože Boh odpočinul, odpočívame v siedmy deň aj my. Skutočne zasvätiť sobotu a prinášať desiatok môže len ten, kto prijal Boha ako svojho osobného Pána, ktorého je ochotný napodobovať.
3. 3 Moj 27,30-33 uvádza desiatok medzi dobrovoľnými obeťami a predpismi určujúcimi, akým spôsobom je možné tieto obete vykúpiť. Táto kapitola opisuje hlavné zdroje príjmu pre svätostánok a kňazov. Desiatok z úrody poľa mohol byť nahradený peniazmi - jeho finančnou hodnotou plus príplatkom 20 %. Desiatok z dobytka takto nahradený byť nemohol. To je zrejme dané tým, že ak človek potreboval obilie pre siatbu, mohol desiatok odovzdať svätostánku v peniazoch. Táto kapitola však vôbec nenaznačuje, že by desiatok bolo možné zadržať, použiť na iné ciele a neskôr zaplatiť s prirážkou 20 %!
4. 5 Moj 14,22-27 hovorí o desiatku z poľa a stáda, teda o takom, ktorý sa mohol zjesť. Mal sa priniesť do svätyne, kde ho členovia domácnosti jedli v Božej prítomnosti. Ak svätyňa bola príliš vzdialená, mohol sa (pretože nebol trvanlivý) vymeniť za peniaze, za ktoré si potom v mieste svätostánku rodina kúpila, čo si k jedlu priala. Hoci Pán tento desiatok požadoval, patril rodine, ktorá ho doniesla do svätyne a tam zjedla. Ide teda o iný desiatok, než ten, o ktorom sa hovorí v Lev 27 a Num 18. Rabínska tradícia nazývala tamten "prvým desiatkom", tento z Dt 14 "druhým desiatkom". Bol určený na stravovanie Izraelcov a pre ich radosť počas náboženských sviatkov.
5 Moj 14,28.29 a 26,12-15 hovorí o desiatku, ktorý sa dával každý tretí rok, bol z plodov zeme a bol určený pre "Lévijcov, pohostínov, vdovy a siroty" (14,29). Hoci niektorí toto vykladajú ako tretí desiatok, zdá sa, že tento predpis upravuje použitie druhého desiatku každý tretí rok na charitatívne účely pre druhých.
5. Najrozsiahlejšia diskusia o desiatku v NZ sa nachádza v Žd 7,1-10. Autor rozoberá stretnutie Abraháma s Melchisedechom a typologicky ukazuje na nadradenosť kňazstva Melchisedecha nad kňazstvom Áronovským. Odovzdanie desiatku je jeho hlavným argumentom. Tieto texty ukazujú, že i v NZ je dávanie desiatkov považované za božsky ustanovené nariadenie.
6. Niektorí ľudia povedia: "Ja nemôžem dávať desiatok, pretože mne nezostane desatina môjho príjmu; som rád, že vyjdem s tým, čo mám." Desiatok nie je niečo, čo dávame z toho, čo nám ostane nakoniec, keď sme zaplatili všetky naše pohľadávky, účty, nutné výdavky. "Cti Hospodina darmi svojho imania a prvotinami z každého svojho výnosu" (Pr 3,9). Oddeliť to, čo patrí Bohu, musíme ako prvé. Takto nás Boh okrem iného učí hospodáriť s tým, čo zvýšilo, a zvažovať, čo stojí za to, aby sme do toho investovali naše peniaze, a čo nie.
III. Praktický dôsledok
V dnešnom, materiálne orientovanom svete biblické učenie o kresťanskom správcovstve nie je populárne. Naša kultúra nás naučila stotožňovať úspech s hromadením peňazí, materiálneho vlastníctva, moci a prestíže. Ešte aj ako kresťania máme sklon vnímať Boha ako toho, ktorý je tu preto, aby naplnil naše túžby, ochránil nás od nepríjemností, ako sponzora, ktorý rozdáva hodnotné dary. Ježiš však učí, že šťastie nepríde ako dôsledok toho, čo vlastníme, čo sme nahromadili (Luk 12,15), ale ako prekvapenie do života tých, čo sa naučili nesebecky slúžiť (Mat 25,31-46).
Tým, že prinášame desiatky a dary, vyjadrujeme, že si uvedomujeme, že sme správcami zverených hodnôt, a uznávame Božiu zvrchovanosť nad našimi materiálnymi zdrojmi. Keď prinesieme Bohu svoj desiatok, nemôžeme ešte povedať, že sme mu niečo dali, že sme štedrí. Len sme vlastne vrátili Bohu to, čo mu patrilo, pretože desiatok je svätý Hospodinovi. Desiatok nie je členský poplatok, ktorý platím za príslušnosť k cirkvi, ani daň za to, že som sa rozhodol nasledovať Boha. Naopak, Boh, ktorému patrí všetko, sa delí so mnou, ktorý nemám nič, ktorý som ho zavrhol. Napriek tomu on sa rozhodol obdarovať ma množstvom dobrých vecí. Prinášaním desiatkov a dobrovoľných darov len navonok vyjadrujem svoj súčasný pozitívny vzťah k nemu.
Boh určil desiatok na výdavky spojené so zvestovaním a šírením evanjelia. Avšak Božie dielo má aj iné potreby, tak miestne, ako aj univerzálne. Preto máme možnosť prostredníctvom dobrovoľných obetí vyjadriť svoju trvalú vďačnosť a chválu Bohu za dobrodenia, ktoré sme od neho prijali. Boh sa prostredníctvom našich desiatkov a darov nielen stará o zvestovanie evanjelia, ale aj napĺňa potreby svojich detí.
Prinášaním desiatkov a darov si pripomíname, že Boh je Stvoriteľom a Majiteľom všetkého. Všetko, čo máme, je od neho (1 Kor 4,7). Napodobujeme Boha, ktorý nám dáva rozmanité dary. Kedykoľvek prinesieme Bohu svoj desiatok či dar, vyjadrujeme tým, že zavrhujeme modlárstvo a materializmus ako spôsob života. Každý dar je nová príležitosť vyjadriť náš vzťah lásky a vďačnosti voči Bohu a spolupatričnosť s cirkvou ako Božou rodinou.
Prinášanie desiatkov a dobrovoľných obetí je určitou skúškou viery, pretože sa dotýka oblasti, ktorá je zdanlivo mojím príjmom, a teda mojím majetkom. Svojím postojom ukazujem, že som ochotný počítať s Bohom vo svojom živote, nepovažujem za samozrejmé požehnania, ktoré od neho mám. Tí, ktorí sú Bohu verní, okúšajú pravdivosť slov Písma: "Niekto dáva priehrštím a ešte mu pribúda, niekto šetrí viac, ako sa patrí, a má nedostatok" (Pr 11,24). "Lebo akou mierou meriate, takou vám bude namerané" (Luk 6,38).
ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala
Šachtl 1:
Je nesprávne hovoriť o "platení desiatku", desiatok od počiatku patrí Bohu, mne nikdy nepatril, ja ho Bohu len vraciam. Nemôžem platiť Bohu to, čo bolo vždycky jeho.
Šachtl 2:
Tisíce tých, ktorí sa rozhodli byť verní v tejto veci, môžu i dnes dosvedčiť, že deväť desatín s Božím požehnaním je viac než desať desatín bez Božieho požehnania. To je superlogika viery.