I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Pôvod cirkvi (Sk 20,28; Mat 16,18; 1 Pet 2,9; Ef 5,22-33)

2. Poslanie a význam cirkvi (Mat 28,19; Sk 1,8; Ef 2,19; 4,13.14; Ján 13,35)

3. Organizácia a autorita cirkvi (Mat 18,15-17; Sk 6,1-6; 20,17.28; Sk 16,4)

Keď sme preberali správne zachovávanie Božieho dňa odpočinku, dozvedeli sme sa, že v tento deň máme podľa Biblie mať účasť na "svätom zhromaždení". Pri štúdiu duchovných darov sme si poukázali, že na ich rozpoznanie, rozvinutie a potvrdenie potrebujeme korektív spoločenstva. Z toho, čo sme sa naučili o prinášaní desiatkov a o ich použití pre službu evanjelia, ako aj z učenia o Večeri Pánovej vyplýva, že Biblia predpokladá určitú organizáciu Božích detí. V biblickej hodine o krste sme videli, že krst nie je len mojou odpoveďou na Boží čin lásky v Ježišovi Kristovi a vonkajším vyznaním premieňajúceho pôsobenia Božej milosti v mojom živote, ale zároveň aj vstupnou bránou do cirkvi.

Spasenie nemá len individuálny rozmer, aj keď ten je nepochybne podstatne dôležitý. Boh povoláva svoje deti do spoločenstva - spasenie má aj korporatívny aspekt. Čím sme bližšie k Bohu, tým bližšie budeme aj k svojim blížnym, podobne ako spice kolesa sú tým bližšie pri sebe, čím sú bližšie k stredu kolesa. V dnešnej individualistickej spoločnosti niektorí argumentujú, že osamote sa cítia Bohu bližšie než v akomkoľvek spoločenstve a že víkend strávený kempovaním v horách im dáva viac ako účasť na spoločnej bohoslužbe. Správne pochopenie spasenia však vyžaduje pochopiť miesto a poslanie cirkvi v Božom pláne.

1. Pôvod cirkvi

Keď Biblia hovorí o cirkvi, nevníma ju ako ľudské zriadenie, ale hovorí o nej ako o "cirkvi Božej" (Sk 20,28; 1 Kor 1,2).

Cirkev má svoj pôvod v zmluvnom vzťahu medzi Bohom a človekom, o ktorom sa zmieňujú už prvé stránky Písma. Tieto zmluvy boli uzavreté najprv s jedincami a rodinami (1 Moj 9,8-13; 12,1-3; 15,18). Zmluva uzavretá s národom izraelským bola založená na zasľúbení, ktoré dal Boh Abrahámovi (2 Moj 34,28; Joz 24; Ezd 10; Neh 9, 10). Boh si vyvolil židovský národ a dal mu mimoriadne výhody a zvláštne poslanie (kráľovstvo kňazov - 2 Moj 19,5; Jer 7,23; 31,33), aby prostredníctvom tohto národa pripravoval cestu spasenia pre všetky ostatné národy a vládol tak celej zemi (5 Moj 33,5; 1 Sam 12,12; Ž 22,28; 33,13.14). Izrael bol na prvom mieste predmetom božskej aktivity (1 Par 17,14; 28,5; 2 Par 13,8) a nástrojom Božieho spásneho zámeru pre ľudstvo (1 Moj 12,3; 2 Moj 19,5.6; Iz 43,10; 66,19), nie národné spoločenstvo. O tejto cirkvi sa hovorí ako o "cirkvi (zhromaždení) na púšti" (Sk 7,38).

Keď v Novej zmluve je cirkev označovaná ako Izrael, často je pridané upresnenie "Boží Izrael" (Gal 6,16) alebo "duchovný Izrael" (1 Kor 10,18; Žid 8,8-10). To poukazuje na kontinuitu a zároveň i jasný prelom medzi judaizmom a cirkvou.

Písmo hovorí o cirkvi ako o vinici, ktorú Boh vysadil a čo najstarostlivejšie opatroval (Iz 5,1-7). Ježiš na tento obraz nadväzuje svojím podobenstvom o vinici (Mat 21,33-46). Tí, ktorým bola táto vinica zverená, "vraždili prorokov" (Mat 23,37), kameňovali poslov, ktorých im Boh posielal, a dokonca zabili aj Božieho Syna (Mat 21,37-39). Preto Ježiš jasne hovorí, že Boh odníme od nich vinicu a prenajme ju tým, čo budú prinášať ovocie na slávu Božiu a rozmach jeho kráľovstva (Mat 21,41.43). Túto cirkev vybuduje sám Ježiš (Mat 16,18), jej členov spája viera v Ježiša Krista (Gal 3,26.29) a stali sa dedičmi toho, čo patrilo Božiemu ľudu Starej zmluvy (1 Pet 2,9). Nie je to cirkev národná, ale misijná, ktorá je tu preto, aby splnila Kristov príkaz: "Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy" (Mat 28,19).

Keď Biblia hovorí o cirkvi, používa rôzne obrazy, ktoré nám pomáhajú lepšie pochopiť jej podstatu.

Na aspekt spoločenstva poukazujú tieto metafory: cirkev ako stádo, ktorého pastierom je Ježiš Kristus (Ján 10,1-16; Sk 20,28; 1 Pet 5,2); cirkev ako Božia rodina - boli sme adoptovaní za deti nebeskej rodiny (Ef 2,19; 3,15; Gal 4,4-6; 6,10); cirkev ako bojujúca a víťazná armáda, ktorá bojuje za spoločný cieľ (Ef 6,12.13); cirkev ako oliva, do ktorej Boh vetvy buď vštepí, alebo ich z nej vylomí (Rim 9,6-8; 11,16-25).

Na vzťah k Ježišovi Kristovi poukazujú tieto metafory:

Cirkev ako telo Kristovo, ktorého on je hlavou. Tento obraz ukazuje na jednotu cirkvi, organické prepojenie členov navzájom a s Kristom, ako aj na závislosť od Ježiša Krista (Ef 1,22). Aj keď cirkev vo svete nepochybne potrebuje určitú organizáciu, má svoje tradície a je inštitúciou, musí stáť a budovať na Kristovi, a nie na inštitúcii, organizácii alebo tradícii. To, že Kristus je hlavou, ukazuje, že nie je možné ho s cirkvou stotožniť. Božie zjavenie nie je vtelené do inštitúcie, pravda a autorita nie je vlastníctvom človeka. Cirkev kráľovstvo Božie zvestuje, rozširuje, ale sama ním nie je.

Cirkev ako chrám. Obraz stavby, v ktorej uholným kameňom je Kristus, apoštoli a proroci základom a ostatní veriaci živým stavebným materiálom, ukazuje na závislosť od Krista, ako aj na dynamickosť cirkvi (Ef 2,19-22; 1 Kor 3,9-16; 1 Pet 2,4-7). Pretože táto stavba je "Božím chrámom", poukazuje to ďalej na svätosť Boha i cirkvi a na to, že v cirkvi a prostredníctvom nej sa človek stretáva s Bohom a uctieva ho. Ježiš v Zjavení je predstavený ako ten, ktorý sa prechádza uprostred siedmich zlatých svietnikov, čo predstavuje sedem cirkevných zborov (Zj 1,12-20). Cirkev nie je stavba dokončená, ale stavenisko, do ktorého sme povolaní ako robotníci, nie ako nájomníci či dokonca inšpektori.

Cirkev ako nevesta. Obraz ženícha a nevesty je vyjadrením vzťahu lásky a dôvery medzi Kristom a jeho cirkvou (Ef 5,22-33; 2 Kor 11,2; Zj 19,7; 22,17). Cirkev je predmetom Kristovej lásky a nežnej starostlivosti (Ef 5,25.29), pretože Boh si ju získal krvou svojho Syna (Sk 20,28). Preto Boh chce, aby bola svätá a bezúhonná (Ef 5,27). Cirkev musí zostať Kristovi verná a od neho závislá a nehľadať spojenie s politickou či obchodnou mocou (Zj 17. a 18. kap.).

2. Poslanie a význam cirkvi

V čom spočíva poslanie cirkvi? Už keď sme uvažovali o jej pôvode, ukázali sme si, že Boh povolal Izrael i spoločenstvo cirkvi, aby spolupracovali s Bohom na rozširovaní jeho kráľovstva. Je zrejmé, že Kristovým nanebovstúpením Božie dielo na tomto svete nebolo ukončené.

a) Evanjelizovat a učiť

"Magna charta" poslania cirkvi je v Kristovom príkaze: "Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich ... a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta." (Mat 28,19.20)

Veľkosť cirkvi teda nie je daná počtom jej členov či kvalitou jej programov, ale poslušným naplňovaním tohto jedinečného Božieho poslania.

Členovia cirkvi môžu naplniť toto poslanie osobným svedectvom (Sk 1,8) a zvestovaním večného evanjelia (Zj 14,6-12), až dokiaľ Pán nepríde (1 Kor 11,26). Zvestovanie "večného evanjelia" je predpokladom Kristovho návratu (Mat 24,14). Cirkev, ktorá stratila zo zreteľa misijné poslanie, stratila dôvod existencie na tomto svete. Zmyslom existencie cirkvi nie sú nádherné budovy, vzdelaní duchovní, historické organy a lustre či zasadajúce výbory. Cirkev potrebuje nájsť spôsob, ako prekonať bariéry, ktoré ju delia od sveta, v ktorom žije, metódy práce, pomocou ktorých prinesie posolstvo nádeje ľuďom, ktorí žijú v beznádeji.

Povinnosťou cirkvi je však nielen evanjelizovať svet navonok, ale aj vyučovať a vychovávať svojich členov v pravde, prehlbovať ich poznanie i prežívanie evanjelia (1 Kor 14,12; Ef 4,13.14; 1 Tim 4,13-16). Ak má cirkev napredovať v oslovovaní tých, ktorí stoja mimo, potrebuje pozorne načúvať tomu, čo prežívajú tí, ktorí zo sveta vyšli. Cirkev musí viesť dialóg so všetkými ľuďmi, ktorí hľadajú odpovede na pálčivé otázky života, aby bola schopná relevantným spôsobom prinášať to, čo ľudia vo svete i v cirkvi najviac potrebujú.

Povinnosťou cirkvi je tiež uchovávať a vyvyšovať biblické zjavenie. V pluralistickom svete, v ktorom prevláda rôznosť názorov, cirkev musí prinášať jasné slovo: "Takto hovorí Hospodin..." - tam, kde Boh jasne zjavil svoju vôľu. Na druhej strane cirkev nesmie dopustiť, aby jej tradície či časovo podmienené chápanie pravdy sa stali neúnosným bremenom pre tých, ktorí hľadajú slobodu evanjelia (Ján 8,32; Sk 15,10). Cirkev je teda opatrovník Božieho slova. Pretože však ona mu božskú autoritu nedala, len rozpoznala tú, ktorou Bibliu vybavil sám Boh, cirkev sama stojí pod autoritou Písma, je ňou meraná, hodnotená a kritizovateľná.

b) Vytvárať spoločenstvo a slúžiť

Boh nás nepovolal zo sveta preto, aby sme žili v izolácii, ale kvôli tomu, aby nás poslal do tohto sveta ako spoločenstvo, ktoré pokračuje v plnení toho, čo Ježiš Kristus začal so svojimi dvanástimi učeníkmi. Nie je možné patriť Ježišovi bez toho, aby sme patrili do jeho rodiny, jeho cirkvi (Mar 3,31-35). Kristus sa stotožňuje so svojou cirkvou (Mat 16,18). Prijať Krista ako Pána znamená prijať ho ako hlavu cirkvi, a teda aj budovať vzťahy s ostatnými bratmi a sestrami (Kol 1,18).

Pretože Kristus chce rozšíriť po svete svoje kráľovstvo lásky, poslaním cirkvi je vytvárať spoločenstvo ľudí, ktorých spája zjednocujúca Kristova láska (Ján 13,35; Mat 18,20; Rim 15,16). Božia rodina sa stretáva, aby Boha oslavovala, aby mu slúžila (Sk 2,44). Všeobecné kňazstvo veriacich znamená, že všetky aspekty Novej zmluvy sú dostupné nielen profesionálnym kazateľom, ale každému veriacemu jednotlivo (1 Pet 2,9; Ef 2,18; 4,13; 1 Tim 2,6).

Krstom sa človek stáva súčasťou spoločenstva ľudí, ktorých identita je založená na vzťahu s Kristom. Večera Pánova je znamením spoločenstva v rámci duchovného tela Kristovho a spoločenstva cirkvi s Kristom.

Cirkev neexistuje sama pre seba. Je tu preto, aby splnila poslanie, ktorým ju poveril jej Pán. Bola založená preto, aby slúžila iným (Mat 20,25-28). Náboženstvo nemá len vertikálny rozmer vzťahu s Bohom, ale aj horizontálny rozmer vzťahu k blížnemu (1 Ján 4,20). Bratská láska sa prejavuje v službe blížnym (Gal 6,2), ochotou podriadiť sa i napomenúť (Ef 5,21; Gal 5,13; 6,1), vzájomnou toleranciou (Rim 14,1; Fil 3,15.16) i štedrosťou voči tým, ktorí potrebujú pomoc (Žid 13,1.2.6; 2 Kor 9,5-14).

Cirkev má slúžiť pri uzdravovaní tela (v prospech zdravia človeka), ducha a medziľudských vzťahov. Cirkev si potrebuje uvedomovať svoju sociálnu zodpovednosť, ale jej poslanie sa nemôže zredukovať len na túto oblasť.

Práve vzájomné spoločenstvo a služba iným prináša zjednotenie Božieho ľudu. Pretože cirkev chce byť pod oslobodzujúcim panstvom Kristovým, musí pre ňu platiť, že "nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok, ani slobodný, nie je ani muž, ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježišovi" (Gal 3,28). Niektorí kresťania považujú každú drobnú vieroučnú odlišnosť za oprávnenú príčinu hľadieť na druhého nie ako na brata či sestru, ale priam ako na "triedneho" nepriateľa.

Aby cirkev dosiahla jednotu, o ktorú ide Ježišovi (Ján 17,18-21), musí láska jedného k druhému vychádzať zo znovuzrodeného srdca. Jedine zmenené srdce dokáže prekonať všetko, čo ohrozuje jednotu cirkvi, a cirkev sa tak stáva svedectvom o premieňajúcej moci Kristovho evanjelia.

Prijatie druhého za "brata" a "sestru" v Kristovi sa nedeje automaticky. Zmocnení mocou Ducha Svätého musíme za týmto cieľom vynaložiť úsilie. Je našou povinnosťou i v cirkvi vedome prekonávať akékoľvek rasové, kultúrne, národnostné či jazykové bariéry, diskrimináciu založenú na rozdielnosti pohlavia, spoločenského postavenia alebo telesného postihnutia. Predsudky, nenávisť, stereotypné uvažovanie a nezdravé zovšeobecňovanie sú prejavom ľudskej slepoty, nech už sa vyskytujú v akejkoľvek forme a podobe, a preto v cirkvi nemajú miesto. Od babylonskej veže je ľudstvo vedené odstredivou silou zdôrazňovania rozdielnosti, dokiaľ nepozná dostredivú moc jednoty v Duchu Svätom prejavenú na Turíce. Kedykoľvek dochádza v cirkvi k novém vyliatiu a prijatiu Ducha Svätého, padajú hradby rozdelenia a cirkev sa stáva zázrakom Božej milosti, dôkazom Božieho nového stvorenia. Vďaka Turícam môže cirkev prežívať jednotu a potvrdzovať rozmanitosť, ba dokonca ju musí vítať.

Jednota cirkvi znamená, že medzi kresťanmi musí existovať duch súdržnosti, aký sa v svete nevyskytuje, jednota, ktorá je nedeliteľná, puto, ktoré prevyšuje biologickú spriaznenosť.

3. Organizácia a autorita cirkvi

Kristus hovorí o cirkvi u Mat 18,15-17: "Keby sa prehrešil tvoj brat, choď za ním a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata. Ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby každá výpoveď bola založená na svedectve dvoch alebo troch svedkov. Ak by ani ich neposlúchol, povedz to cirkvi." Tento príkaz by sa nikdy nedal realizovať, ak by cirkev neexistovala, alebo bola nedôležitá. Nielenže teda cirkev má v Božom pláne dôležité miesto, ale je potrebné, aby v cirkvi bola určitá vnútorná organizovanosť a disciplína.

Pánom cirkvi je jedine Ježiš Kristus, ktorý ju vedie a riadi. Cirkev nepatrí žiadnemu človeku, úradu či funkcii, aby v nej ktokoľvek mohol panovať či inak uplatňovať svoju moc. Ježišovi patrí absolútna autorita v cirkvi, pretože mu je daná "všetka moc na nebi i na zemi" (Mat 28,18), celé stvorenie je mu poddané (Fil 2,10) a on bude na súdnej stolici Božej (2 Kor 5,10) súdiť živých i mŕtvych (Sk 10,42).

Apoštoli boli poverení byť svedkami Ježišových slov, jeho ukrižovania a vzkriesenia. Ich autorita nebola ich vlastnou autoritou, nemali ju pod svojou kontrolou, ale bola to sprostredkovaná autorita. Neboli korektormi Božieho zjavenia, ale jeho sprostredkovateľmi.

Prví veriaci si hneď od počiatku uvedomovali potrebu náležitej administratívy, aby sa Božie slovo mohlo ďalej zvestovať. Cirkev najprv ustanovila siedmich mužov, ktorí sa všeobecne považujú za prvých diakonov (Sk 6,1-6). Vybralo ich zhromaždenie (v. 3), aby dohliadali na rozdeľovanie potravy a boli ustanovení apoštolmi kladením rúk (v. 6). Apoštoli sa tak mohli nerušene venovať kázaniu a učeniu (v. 4).

Ďalej sa vo vedúcom postavení v jeruzalemskom zbore objavuje skupina "starších" (Sk 11,30), ktorí boli pravdepodobne zvolení podobným postupom, aký viedol k ustanoveniu siedmich diakonov (Sk 14,23). Mali pomáhať apoštolom v ich vedúcej úlohe, ako sa to aj prejavilo v čase jeruzalemského koncilu (Sk 15,2.22).

Okrem apoštolov najväčšiu autoritu v miestnych zboroch mali títo starší (presbyteroi) a tiež biskupi (episkopoi) (Sk 20,17.28; Tit 1,5.7; por. 1 Pet 5,2). Tieto dva termíny sa v tej dobe navzájom zamieňali. Jednou z ich hlavných úloh bola všeobecná pastorálna starostlivosť a dozor (Sk 20,17-28; 1 Pet 5,1-3). Okrem toho mali zvláštne úlohy, napr. navštevovali chorých (Jak 5,14), vyučovali zdravému učeniu a vyvádzali z omylu tých, čo tvrdili opak (1 Tim 3,1.2; Tit 1,5.9). Pracovali medzi spoluveriacimi, boli ich "predstavení v Pánovi" a napomínali ich (1 Tes 5,12). Ich trvalá úloha je dosvedčená zoznamom vlastností (1 Tim 3 a Tit 2), ktorými sa museli títo vedúci vyznačovať.

Miestne cirkevné zbory uplatňovali svoju autoritu nielen pri výbere svojich miestnych vedúcich, ale takisto poverovali poslov, ktorí boli posielaní do iných zborov (Sk 11,22), alebo sprevádzali apoštolov (2 Kor 8,19). Zbor v Antiochii ustanovil Barnabáša, Pavla a niektorých ďalších, aby spolu reprezentovali jeho stanovisko na koncile v Jeruzaleme (Sk 15,1.2).

Miestne zbory niesli tiež zodpovednosť za čistotu učenia a života. Súčasťou ich zodpovednosti bolo aj skúšanie duchov (1 Ján 4,1), keďže každý veriaci je pomazaný Svätým Duchom (1 Ján 2,20), a teda je schopný rozoznávať pravdu (v. 27). Už vo svojej prvej epištole Pavel trvá na tom, aby miestny zbor "všetko skúšal" a "to, čo je dobré, podržal" (1 Tes 5,21). To isté platí pri uplatňovaní cirkevnej disciplíny. Keď všetky ostatné prostriedky zmierenia zlyhali, spornú vec medzi členmi zhromaždenia mal riešiť miestny zbor (Mat 18,15-17).

Ďalej je z Písma zrejmé, že miestny zbor nežije v izolácii alebo nezávisle od ostatných miestnych zborov. Skutočnosť, že jednota a úzke vzájomné vzťahy zborov sú žiaduce, nepochádza iba z ich praktickej prospešnosti či potreby spolupráce, vzájomnej rady alebo bratskej pomoci. Základ jednoty zborov spočíva predovšetkým v samotnej povahe cirkvi, ktorá je jedna a je nedeliteľná. Novozmluvný obraz "tela" to potvrdzuje (1 Kor 10,16.17; 12,12.27). Kristus nemá veľa tiel, ale jedno - a toto jedno telo sa musí prejaviť v jednote a vzájomnej blízkosti celej cirkvi - miestnych zborov i univerzálnej cirkvi (Ef 4,1-6).

Keď sa mal riešiť problém týkajúci sa viacerých zborov, bol do Jeruzalema zvolaný koncil, na ktorý prišli zástupcovia zborov (Sk 15). Závery tohto koncilu boli založené na Písme a ním podložené, a preto majú takú autoritu, že sú pripisované Duchu Svätému (Sk 15,28). Niet pochýb o tom, že uznesenia tohto koncilu, ako zdravá interpretácia a aplikácia Božej vôle, neboli iba odporúčaniami adresovanými niektorým kresťanom, ale sa pokladali za záväzné pre všetky zbory.

Na svojej druhej misijnej ceste Pavel spolu so Sílasom prišli do Derby a Lystry v Lykaonii, prešli oblasť Frýgie a Galácie (Sk 16,6), teda nielen Antiochiu, Sýriu a Cilíciu, z ktorej boli vyslaní delegáti na koncil. "Kade chodili po mestách, všade nariaďovali zachovávať ustanovenia, na ktorých sa uzniesli apoštoli a starší, ktorí boli v Jeruzaleme" (v. 4). Výsledkom bolo, že "cirkevné zbory sa utvrdzovali vo viere a rozmnožovali počtom zo dňa na deň" (v. 5). Toto je jasným príkladom nutnosti zhromaždenia celej cirkvi, ktoré má nielen poradný hlas, ale aj záväznú autoritu.

II. Výkladové poznámky

1. Naše slovo "cirkev" je odvodené z gréckeho slova kyriakon, čo znamená "patriaci Pánovi". Hebrejské slovo káhal značí zhromaždenie, čo znamená aj grécke slovo ekklesia, ktoré sa používa v Novej zmluve. Slovo ekklesia pochádza etymologicky z ek-kaleo, čo znamená "vy-volať", "povolať z", a v Novej zmluve je použité celkove 112-krát.

Slovo "cirkev" najčastejšie znamená spoločenstvo kresťanov na určitom mieste bez ohľadu na to, či sa zhromaždili na bohoslužbu alebo nie (Sk 5,11; 11,26; Rim 16,4; 1 Kor 11,18; 14,19.28.35; 16,1; Gal 1,2; 1 Tes 2,14). V iných prípadoch označuje skupinu veriacich, ktorá sa zhromažďuje v domove niektorého z nich (Rim 16,23; 1 Kor 16,19; Kol 4,15; Filem 2). Môže označovať skupinu zborov v istej oblasti (Sk 9,31) alebo kresťanov ako celok (Mat 16,18; 1 Kor 10,32; 11,22; Ef 4,11-16). V najširšom chápaní znamená spoločenstvo v duchovnom a univerzálnom zmysle (Ef 1,20-22; 3,10.21; Kol 1,18; Fil 2,9-11).

2. Jednota miestnych zborov je v Písme vyjadrená ich spoločnou vierou a praxou, ako aj vzájomnou spoluprácou. Pavel opakovane informuje zbory o tom, čo sa deje v ostatných častiach rímskeho impéria, aby si boli vedomí globálnych vzťahov, do ktorých ich priviedlo evanjelium (Kol 1,6.23; 1 Tim 3,16). Veriaci v Korinte si majú uvedomovať, že sú spojení "so všetkými, ktorí na každom mieste vzývajú meno nášho Pána Ježiša Krista", ktorý je "ich Pánom aj naším" (1 Kor 1,2). Existuje "spoločná viera" (Tit 1,4; 2 Pet 1,1), "viera raz daná svätým" (Júda 3).

Tento duch jednoty je vyjadrený v pozdravoch jedného zboru iným zborom (Rim 16,16; 1 Kor 16,19; Fil 4,22), je tiež zrejmý z odporúčajúcich listov, posielaných z jedného zboru do druhého, alebo zo skutočnosti, že dobre známi vedúci odporúčajú bohabojných učiteľov ďalším zborom (Sk 18,24-28; 2 Kor 3,1; Rim 16,1.2; Kol 4,10). Veriaci sa majú živo zaujímať o to, čo sa deje v iných zboroch alebo častiach sveta (por. 2 Kor 9,2-5; Kol 4,16). Sú nabádaní k tomu, aby mali účasť na všetkom, čo sa koná aj v iných zboroch, a prijali jednotný spôsob správania (1 Kor 16,1-4; 11,16). "Tak nariaďujem vo všetkých zboroch," píše Pavel korintským veriacim (1 Kor 7,17) a dodáva, že "Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja" (1 Kor 14,33). Pretože ich chcel otcovsky napomenúť, posiela k nim Timotea, "ktorý vás upomenie na moje cesty v Kristu Ježišovi, ako učím všade v každom zbore" (1 Kor 4,17), a pokára ich za ich nezávislý postoj: "Alebo či od vás vyšlo slovo Božie? Alebo či len k vám samým prišlo?" (1 Kor 14,36).

Je zrejmé, že jednota v Novej zmluve nie je iba skutočnosť, ktorá bude dosiahnutá až na konci sveta a ktorú treba dychtivo očakávať (Ef 4,8-14), ale že je to do značnej miery skúsenosť cirkvi už v prítomnosti. Prví kresťania, spojení svojím Pánom v jedno telo, ktorého hlavou je Kristus, sú nabádaní, aby pamätali, že je "jeden Pán, jedna viera, jeden krst" (Ef 4,5).

3. Niet pochýb o tom, že cirkev potrebuje byť organizovaná, otázkou je len, akou formou. Cirkevná organizácia by mala brať do úvahy skutočnosť, že najvyššou autoritou v cirkvi je Ježiš Kristus a že náboženský nátlak vyvíjaný na svedomie v Božom mene je tou najstrašnejšou formou nadvlády.

Cirkevná organizácia, ktorá v hriešnom svete má v rôznych dobách rôzne podoby, nesmie prehliadať princíp kňazstva všetkých veriacich, teda, že každý jednotlivec má priamy prístup k Bohu a jeho milosti. Cirkev nerozhoduje o večnom údele človeka, dokonca ani nie je prostredníkom medzi Bohom a človekom. Cirkevná organizácia nemá slúžiť na udržovanie organizácie a štruktúry, ale napomáhať cirkvi pri plnení jej poslania.

Nemal by sa prehliadať ani fakt, že žijeme v prostredí hriechu, v ktorom aj pri najlepších motívoch sa môže stať, že osobné túžby, ambície a plány sa stotožňujú s dobrom spoločenstva. Preto v cirkvi musí byť autorita rozdelená medzi viacerých jednotlivcov, aby sa zabránilo jej zneužitiu, a musí existovať spôsob, ako odvolať vedúcich, ak by k niečomu takému došlo. Nikto by nemal mať záruku, že bude nositeľom cirkevného úradu až do smrti; dokonca ani príliš dlhá doba neprospieva blahu cirkvi ako celku.

V priebehu dejín sa používali predovšetkým tieto modely cirkevnej organizácie: hierarchický, kongregacionalistický, presbyteriálne-konciliárny. Hierarchický model je autoritárny, v ktorom rozhodnutia vyšších zložiek sú záväzné pre všetky nižšie zložky na celom svete. Výhodou je kontinuita s minulosťou, ako aj rovnaká vierouka po celom svete. Nevýhodou je, že predstavitelia cirkvi sú menovaní a cirkev je riadená takmer výhradne duchovenstvom.

V kongregacionalistickom modeli miestny zbor rozhoduje o všetkých svojich záležitostiach a nikto mu nie je nadriadený vieroučne a často ani organizačne. Výhodou je, že predstavitelia sú volení, a tým aj odvolateľní, a že vedie k širšiemu zapojeniu členstva. Nevýhodou je, že o teologických veciach sa rozhoduje demokratickým hlasovaním, niekedy je ťažké uplatniť autoritu nad ľuďmi, ktorí človeka platia, a že rôzne zbory v celosvetovom meradle sa od seba niekedy značne líšia vo vierouke.

Posledný model sa snaží spojiť výhody prechádzajúcich dvoch modelov a minimalizovať ich nevýhody. Na nižších úrovniach je cirkev organizovaná viac demokraticky, na vyšších viac hierarchicky. Tento model sa v Cirkvi adventistov s. d. často nazýva reprezentatívny či zastupiteľský.

III. Praktický dôsledok

Cirkev nie je svetská organizácia, politická strana alebo klub ľudí, ktorí majú rovnaké záľuby. Je to spoločenstvo založené Ježišom Kristom, ktoré má prinášať evanjelium o spasení "každému národu, pokoleniu, jazyku i ľudu" (Mat 28,18-20; Zj 14,6.7).

Počas svojho pôsobenia na zemi Kristus ustanovil cirkev - spoločenstvo veriacich, aby práca na tom, čo on začal, mohla pokračovať. Takto jednotlivec má nielen možnosť verejne prejaviť svoj vzťah ku Kristovi tým, že sa začlení do spoločenstva, ktorého hlavou je sám Kristus, ale ako Kristov "učeník" sa tiež zapojí do práce, pre ktorú ho Ježiš uschopní.

Je možné namietať, že dnešná cirkev je vzdialená Božiemu ideálu, že nie je dokonalá. To však nie je dôvod, aby sme zostali stáť osamote. Boh chce, aby jeho cirkev odrážala Boží ideál, aby bola čistá, dobrá, vznešená, nepoškvrnená (Ef 5,25-27). Cirkev, to sú však predovšetkým vzťahy - horizontálne a vertikálne, a na vzťahoch sa musí trvale pracovať, musia sa zveľaďovať. Každý člen Kristovho tela má zodpovednosť urobiť všetko pre to, aby tieto vzťahy udržoval funkčné.

Cirkev je spoločenstvo, v ktorom sa učíme žiť pospolu, v príprave na to, že raz budeme spolu žiť večne. Hádaví a sebeckí ľudia, ktorí prehliadajú práva druhých, v Božom kráľovstve nebudú. Preto najdôležitejšou výzvou súčasnej cirkvi nie je ani tak dolešťovať doktrinálnu čistotu, ale predovšetkým byť nemocnicou liečiacich sa hriešnikov, ktorí sú na ceste k nebesám. Nebo sa bude skladať z ľudí, ktorí sa naučili vážiť si druhých, dokonca aj vzdať sa svojich práv, ak to prinesie jednotu a vzájomné spoločenstvo. Takáto jednota však nie je na úkor identity jednotlivca, ale je tvorená pestrofarebnou rozmanitosťou ľudskej odlišnosti a rozdielnosti.

"Keď si uvedomíme, aká vzdialenosť delí cirkev od jej cieľa, môže sa stať, že ruka natiahnutá k pluhu zase poklesne." (K. Barth) Len tvárou v tvár našej malosti si uvedomujeme veľkosť úlohy, ktorá je nám zverená. Keď pochopíme dôvod existencie cirkvi, uvedomíme si, napriek všetkej jej biede, že patriť k cirkvi je úžasná prednosť. A tá bieda môže byť menšia, ak začneme každý sám u seba.

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala

Šachtl 1:

Cirkev nie je stavba dokončená, ale stavenisko, do ktorého sme povolaní ako robotníci, nie ako nájomníci či dokonca inšpektori.

Šachtl 2:

Najdôležitejšou výzvou súčasnej cirkvi nie je ani tak dolešťovať doktrinálnu čistotu, ale predovšetkým byť nemocnicou liečiacich sa hriešnikov, ktorí sú na ceste k nebesám.