I. Náčrt

Krátka osnova:

1. Problém rozdelenia kresťanstva (Ef 2,14; Gal 3,28; 4,2.3; 1 Kor 13)

2. Ostatok v Biblii (1 Moj 6,9; 1 Kráľ 19,18; Iz 6,13; Rim 11,5)

3. Význam ostatku (Zj 12,17; 14,12)

Naposledy sme pri našom štúdiu hovorili o cirkvi, jej pôvode, poslaní, význame, autorite i organizácii. Dnes si chceme všimnúť rozdelenie kresťanstva na mnoho organizácií, denominácií a spoločenstiev. Táto skutočnosť pôsobí bolesť mnohým kresťanom a zo strany nekresťanov býva často uvádzaná ako jeden z hlavných dôvodov, prečo kresťanskú cirkev odmietajú.

1. Problém rozdelenia kresťanstva

V priebehu dejín sa kresťanstvo rozdelilo nielen na východné (pravoslávie) a západné (katolicizmus), ale neskôr sa každá vetva delila ešte ďalej. K západnému kresťanstvu patrí nielen rímskokatolícka, ale aj anglikánska cirkev a takisto protestantizmus. Jeho dve hlavné časti - luteránstvo a kalvinizmus - sa zase delia na mnoho ďalších menších cirkevných spoločenstiev a denominácií. Nemali by sme zabudnúť ani na náboženské skupiny, ktoré stoja na okraji kresťanského spoločenstva, pretože prijímajú len niektoré prvky kresťanstva a zvlášť zdôrazňujú svoju odlišnosť od ostatných kresťanov (ako napr. mormóni, Svedkovia Jehovovi atď.). Rozdelenie kresťanstva je príčinou, že ľudia kladú neľahkú otázku: Považuje Boh za svoju pravú cirkev len jednu spomedzi všetkých? Ak áno, podľa čoho sa pozná? Aké sú jej poznávacie znaky?

Existujú dva protichodné prístupy, ako riešiť tento problém. Buď sa organizačná rozmanitosť zľahčuje, alebo absolutizuje. V prvom prípade ľudia veria, že každá kresťanská cirkev je rovnako významným vyjadrením pravej cirkvi Kristovej. Žiadna konkrétna cirkev si teda nemôže nárokovať, že ona jediná predstavuje pravú cirkev. Výsledkom tohto prístupu je názor, že v konečnom dôsledku nezáleží príliš na tom, do ktorého cirkevného spoločenstva človek patrí, pokiaľ sa zúčastňuje náboženského života v nejakej cirkvi.

Druhý prístup stotožňuje jedinú pravú kresťanskú cirkev s konkrétnou organizáciou. Podľa tohto názoru existuje len jedna cirkev, ktorá je predstaviteľkou toho, čo Kristus chce dosiahnuť s Božím ľudom, a preto je pre ľudí primárnym zdrojom spasenia. Spasenie je teda dané (aj) tým, že budete patriť k tejto cirkvi, aj keď teoreticky je možné i pre ľudí, ktorí s "pravou" cirkvou nie sú organizačne spojení. Tento model väčšinou vedie k označovaniu ostatných cirkví za falošné, nepravé, či inak od pravdy a spasenia vzdialené a oddelené.

Obidva tieto postoje sú vyhranením toho, ako kresťania v súčasnosti uvažujú. V tradičných kresťanských cirkvách dnes všeobecne platí, že viac-menej každá kresťanská cirkev je vyjadrením pravej cirkvi a že je arogantné stotožnovať jednu organizáciu s pravou cirkvou.

Kresťanská jednota v Novej zmluve. Treba si uvedomiť, že v dobe novozmluvnej cirkvi ešte neexistovalo niekoľko typov kresťanských cirkví. Jednota cirkvi však bola veľmi prominentná v myslení biblických pisateľov.

Apoštol Pavel opakovane zdôrazňuje, že jednota cirkvi je daná skúsenosťou spasenia. Kristus svojou smrťou "zboril priehradný múr", a preto už "nie je ani Žid ani Grék, nie je ani otrok ani slobodný, nie je ani muž ani žena, lebo všetci jedno ste v Kristu Ježišovi" (Ef 2,14; Gal 3,28).

Dôsledkom tejto skutočnosti je postoj lásky k ostatným členom cirkvi (Ef 4,2.3; 1 Kor 13). Apoštol karhá veriacich zboru za rivalitu a členenie sa na skupiny (1 Kor 1,10-13; 3,3-7).

Viditeľná a neviditeľná cirkev. V priebehu dejín sa mnohí teológovia snažili vyriešiť problém viacerých cirkevných organizácií tým, že hovorili o tzv. viditeľnej a neviditeľnej cirkvi. Hoci reformátori toto rozdelenie znovu spopularizovali, pravdou je, že prvý rozdelil cirkev na viditeľnú a neviditeľnú už cirkevný otec Augustín.

Do neviditeľnej cirkvi patria tí, ktorí sa skutočne odovzdali Kristovi a nie sú len formálnymi členmi cirkvi. Počet a mená členov tejto cirkvi pozná len Boh. To, či sem človek patrí alebo nepatrí, je dané kvalitou jeho vzťahu s Bohom, ktorý sa prejavuje v nefalšovanom kresťanskom živote. Neviditeľnú cirkev nie je možné stotožniť s viditeľnou, i keď tieto dve sa do určitej miery prekrývajú.

Viditeľná cirkev je inštitúcia, ktorá má jasné vonkajšie hranice, vyznanie viery, pravidlá života, a tým aj prehľad o počte členov. Aj keď je žiaduce a dôležité byť členom viditeľnej cirkvi, to, na čom v konečnom dôsledku záleží, je členstvo v cirkvi neviditeľnej.

Toto rozdelenie, hoci má svoj pôvod v kresťanskej teológii neskorších storočí, a nie v Písme, je užitočné v tom, že bráni prehnanému zdôrazňovaniu významu jednej organizácie či štruktúry. Na druhej strane vedie v určitom zmysle k podceňovaniu a zľahčovaniu aktívnej účasti veriaceho na dianí v miestnom zbore, dôležitosti vieroučnej čistoty a konkrétneho vyjadrenia autentického kresťanského spoločenstva. Podceňovanie týchto aspektov kresťanstva uberá na živej skúsenosti veriaceho.

2. Ostatok v Biblii

Keď Ján v Zjavení označuje verné Božie deti v dobe konca slovom "ostatky" (Biblia nepozná termín "cirkev ostatkov"), nadväzuje tým na význam tohto slova zo Starej zmluvy.

Ostatky v Starej zmluve

Prvým ostatkom je Noach a členovia jeho rodiny, ktorí sa zachránia pred blížiacou sa katastrofou (1 Moj 6 a 7). Noach káže Božie pozvanie milosti okolitému svetu. Stáva sa ostatkom, pretože je "spravodlivý", čo je vyjadrením jeho správneho vzťahu s Bohom; nemôžeme to chápať v etickom či právnom zmysle.

Ďalším príkladom ostatku je Lot a jeho rodina, ktorí boli záchranení z bezbožnej Sodomy (1 Moj 18 a 19). Lot je vytrhnutý zo situácie zničenia, ale text ukazuje, že je to skôr dôsledok Abrahámovej príhovornej služby, než Lotovej mravnej zásluhy. Podobne o otázku prežitia pri fyzickej katastrofe ide v prípade Jákoba (1 Moj 21) a Jozefa (1 Moj 42,2; 45,7.8). Oba prípady majú spoločného menovateľa - Božiu ochotu zachrániť. Táto ochota je založená na Božích zasľúbeniach a je predpokladom vytvorenia Božieho ľudu, Izraela.

V dobe Eliáša ide o ostatok, ktorý odoláva duchovnému odpadnutiu (1 Kráľ 17-19). Je tu predstavených 7000 ľudí ako verný ostatok, ktorý obstál v skúške. Ostatok je tu vydelený vo vzťahu k bohoslužbe, podobne ako v Zj 13. kap.

Prorok Ámos protestuje proti exkluzivistickému chápaniu ostatku a ukazuje, že ostatok bude žalostne malý (3,12), prepálený súžením (4,10-12) a vznikne až z ľudí, ktorí prídu z babylonského zajatia [=v dobe konca] (9,14). Ostatkom sú tí, ktorí sa navrátia k Hospodinovi (5,4-7) a ktorí budú zjavení v eschatologický deň Hospodinov (5,18). Ostatok je eschatologická skupina ľudí, ktorí sa vyznačujú mravnými kvalitami (5,14.15.24).

Ostatok u proroka Izaiáša je malý a svätý (6,13), je to výsledok Božieho pôsobenia na konci dejín. S ostatkom Boh začne novú epochu histórie (2,1-4).

Ostatok upozorňuje na katastrofu fyzickú, náboženskú, morálnu a eschatologickú. Záchrana je v uctievaní Hospodina, v správnom vzťahu k nemu (ako v prípade Noacha, Abraháma, Lota, Jákoba, Jozefa) a vo vernosti Božím príkazom, ako k tomu vyzývali Eliáš, Ámos a Izaiáš.

Ostatok v Novej zmluve

V intertestamentálnej (medzizmluvnej) dobe sa v kumránskej komunite vyvinulo chápanie ostatku ako určitej "elity". Títo ľudia nie sú "neverným pokolením", ale "generáciou" tých, ktorí zostali verní Bohu.

Apoštol Pavel stavia proti sebe tých, ktorí sa spoliehajú na vlastné skutky a na svoje vyvolenie, a ostatok, tých, čo sú "vyvolení z milosti" (Rim 11,5-7; 9,24.27-29). Tento ostatok sa snaží osloviť nevernú časť Božieho národa.

V pavlovských spisoch je badateľný i eschatologický ostatok verných, ktorí obstoja v dobe konca (Rim 13,11.12; 14,10; 1 Tes 5,2-5; 2 Tes 1,7.8).

V novozmluvnom chápaní je pravý ostatok "zhromaždený" okolo Ježiša Krista, ktorý je skutočným "výhonkom" Božieho Izraela a teda tí, čo sú "v Kristovi", tvoria nielen súčasť cirkvi, ale aj ostatku (Iz 53,2; Jer 23,3-5).

V knihe Zjavenie sú ostatkom tí, ktorí na konci vekov uniknú hnevu draka, teda víťazné potomstvo ženy (Zj 12,17), aj keď to pre nich bude znamenať skúsenosť utrpenia a prenasledovania (1,9; 6,9; 20,4; 12,11). Tento ostatok zachováva Božie prikázania (12,17), je poslušný Božej zmluve tvárou v tvár modlárstvu, odpadnutiu a rúhaniu (Zj 13). Ostatok má vieru a svedectvo Ježišovo, teda nielen verí tak, ako veril Ježiš, ale berie vážne slovo prorocké, ktoré Ježiš dával v priebehu dejín spásy (Zj 19,10, 22,9; 2 Pet 1,19-21). Ostatok je zakotvený v prorockej tradícii, žije v očakávaní konca a s vedomím, že "čas je blízko" (Zj 22,10).

Tento ostatok sa objavuje v dobe konca (Zj 12,14; 13,5), vytrvá, zostane pevný a odmietne sa pokloniť šelme a jej obrazu, podobne ako eliášovský ostatok a Danielovi priatelia (Dan 3,1).

3. Význam ostatku

Ostatok sa vždy objavuje v kritickej situácii a vo vrcholnom okamžiku dejín. Je mu zverené prorocké posolstvo, ktoré má zvestovať všetkým Božím deťom (Zj 14,6-11; 18,1-4). Nemôže si teda robiť nárok, že len tí, čo sú ostatkom, patria k Božiemu ľudu pred záverečnou a konečnou polarizáciou ľudstva na konci vekov.

Posolstvo, ktoré ostatok zvestuje dnešnému svetu a zvlášť tým, ktorí o sebe tvrdia, že sú Božie deti, varuje pred ekologickou katastrofou (Noach), poukazuje na dôležitosť pohostinnosti a vzťahu k blížnym (Lot), na význam duchovného vzťahu k Bohu (Jákob), na dôležitosť rodinných vzťahov a odpustenia (Jozef), na význam pravej bohoslužby (Eliáš), sociálnej mravnosti (Ámos), eschatologickej svätosti (Izaiáš) a vyzýva k zachovaniu vernosti Ježišovi a poslušnosti Božím prikázaniam v čase univerzálneho odpadnutia a modloslužby (Zj 13 a 14). Všetky tieto výzvy sú založené na tom, že ostatok sa pridŕža prorockého slova, ktoré je nemenným metrom Božej vôľe. O význame trojanjelského posolstva v dobe konca sme už hovorili pri predchádzajúcom štúdiu (pozri Advent 3/97).

Ostatok bude v dobe konca vyzývať k zavrhnutiu akejkoľvek formy modlárstva a povedie k prísnemu monoteizmu - uctievaniu Boha, ktorý je Stvoriteľom i Vykupiteľom ľudstva. Ukáže na vesmírny konflikt prebiehajúci medzi Bohom a satanom a jeho finále pred osobným a viditeľným druhým príchodom Ježiša Krista. Bude zvestovať celé evanjelium celému človeku a celému ľudstvu. To znamená, že ukáže na spasenie čiste z Božej milosti a zároveň na záväznosť všetkých Božích prikázaní pre tých, čo sa hlásia k vernosti Bohu. Poukáže tiež na dôležitosť všetkých aspektov ľudskej bytosti (bez podceňovania či zanedbávania telesnej či ktorejkoľvek inej zložky), povie biblickú pravdu o ľudskej podstate, smrti a odmene, zavrhne falošné filozofické modely (či už grécke alebo východné).

Vieroučná čistota a odlišný, vyznávačský životný štýl však nie sú jediné poznávacie znamenia ostatku. Sociálna nespravodlivosť, netolerancia, vnucovanie náboženských či politických názorov, ničenie Božej prírody, dekadentná, človeka degradujúca kultúra - to všetko sú záležitosti, ku ktorým by ostatok nemal mlčať. Ostatku záleží nielen na vieroučnej čistote, ale je vnímavý na všetky aspekty života. Berie do úvahy všetky rozmery - telesný, duchovný i duševný aspekt života (Mat 25,31-46).

II. Výkladové poznámky

1. K dvom prístupom k rozdeleniu kresťanských cirkví, uvedeným v prvom bode, treba podotknúť, že adventisti sa vyhýbajú tak prvému (že nezáleží na tom, do ktorej cirkvi patríme), ako aj druhému názoru (že existuje len jediná pravá cirkev, ktorú možno stotožniť s určitou cirkevnou organizáciou). Chceme zdôrazniť, že adventisti s. d. nikdy neverili ani neučili, že spasenie je dané príslušnosťou k ich cirkvi a že na to, aby bol človek spasený, musí byť členom adventistickej cirkvi. Niekedy nás ľudia z toho obviňujú, či už zo zlomyseľnosti alebo z neznalosti. Naše spasenie je dané vzťahom ku Kristovi, a nie príslušnosťou k nejakej cirkevnej organizácii. Jednotlivé cirkvi netvoria Kristovo telo; Kristovu cirkev tvoria jednotliví znovuzrodení kresťania.

Cirkev adventistov s. d. sa od svojho začiatku považuje za protestantskú cirkev. Vnímame seba ako súčasť dlhej historickej snahy navrátiť sa k pochopeniu podstaty biblického posolstva a pokračovať v diele reformy, s ktorým začali valdenskí, Hus, Luther, Kalvín, Zwingli či Wesley. Náš dôraz na svätenie soboty je napríklad len dôslednou aplikáciou protestantskej zásady sola Scriptura.

S ostatnými kresťanmi máme veľa spoločného nielen vieroučne, ale aj čo sa týka našich cieľov. Uznávame každú činnosť iných cirkví, ktorá je zameraná na zvestovanie evanjelia, vyzdvihovanie Ježiša Krista a rozširovanie Písma svätého.

2. Napriek tomu, že väčšina našich vieroučných bodov je v súlade s tým, čo učí historické kresťanstvo a konzervatívny protestantizmus, nehľadáme organizačnú spoluprácu s ostatnými cirkvami. V ekumenickom hnutí je Cirkev adventistov s. d. pozorovateľom, nie plnoprávnym členom. Táto skutočnosť nie je daná našou vieroukou či nedostatkom bratskej lásky a úcty k iným kresťanom, ale tým, že sa snažíme vyhnúť všetkému, čo by nás mohlo zväzovať pri našom evanjelizačnom pôsobení. Sme totiž presvedčení, že posolstvo, ktoré prinášame, má byť bez akéhokoľvek obmedzenia zvestované "každému národu, kmeňu, jazyku a ľudu" (Zj 14,6-12).

3. Po Veľkom sklamaní z 22. októbra 1844 sa Millerovo hnutie rozpadlo na niekoľko skupín. Väčšina bývalých milleristov popierala, že sa v tento deň stalo niečo významné. Spiritualisti tvrdili, že Kristus sa ujal vlády duchovne. Avšak malá skupinka, z ktorej sa neskoršie vyvinula Cirkev adventistov s. d., použitím Millerovej hermeneutiky prehodnotila Veľké sklamanie a došla k záveru, že výpočet času bol správny, ale výklad udalosti bol nesprávny. Pretože jedine títo ľudia sa naďalej držali Millerovho spôsobu výkladu Písma, začali sa čoskoro považovať za legitímnych nástupcov millerizmu. V tomto kontexte používali na seba aj slovo "ostatok". V roku 1846 vychádza malá brožúrka nazvaná "Malému rozptýlenému ostatku". V historicko-teologickom zmysle je Cirkev adventistov s. d. "ostatkom" millerizmu. Až neskôr dochádza k identifikácii "ostatku" podľa svätenia soboty a daru proroctva na základe textov Zj 12,17 a 14,12.

III. Praktický dôsledok

Boh dnes povoláva ostatok, aby jasne zvestoval spasenie jedine v Ježišovi Kristovi, hlásal Božiu milosť, Božie pravdy, požiadavky a vyzýval k vernosti v čase celosvetového odpadnutia. Takto sa ľudstvo dostane do situácie rozhodnutia, ktoré bude konečné, a spečatí sa osud každého človeka žijúceho na zemi v dobe konca.

Vtedy bude úplne jasné, kto ide cestou viery, spoľahnutia sa na Boha a závislosti od neho, a kto cestou nezávislosti a vlastných skutkov. Boh ukáže, že ľudia, ktorí odmietli jeho cestu, musia niesť dôsledky svojho konania. Pán Boh napokon viditeľne zasiahne a to bude znamenať koniec dejín tohto sveta.

Ak termín "cirkev ostatkov" sa chápe tak, že ľudia, ktorí k nej patria, sa považujú za lepších než ostatní kresťania, je to prejav duchovnej pýchy a nie div, že to odmietajú mnohí mimo cirkvi a čoraz viacerí i v nej. Biblický ostatok je prejav pôsobenia Božej zvrchovanej milosti, a nie výsledok ľudského záslužníctva.

Biblický termín "ostatky cirkvi " opisuje eschatologickú skutočnosť na konci vekov. O "ostatkoch" bude možné reálne hovoriť až vtedy, keď na konci dejín ľudstva budú len dve triedy ľudí - jedna na strane Krista a druhá proti nemu, na strane Antikrista.

Keď ako adventisti prolepticky (v nádeji, očakávaní) vzťahujeme na seba označenie "cirkev ostatkov", vyjadrujeme tým len to, že chceme pokorne zvestovať dôrazy, ktoré v protestantizme a vôbec v kresťanstve boli a sú prehliadané. V žiadnom prípade to neznamená, že si myslíme, že sme lepší než iní, alebo že by evanjelium zvestovali len adventisti s. d. Zj 12,17 nie je apokalyptická výzva k arogancii, ale prorocké povolanie k vernosti.

Ako cirkev veríme, že Boh má v rôznych cirkvách, denomináciách a spoločenstvách svoje verné a úprimné deti. Nechceme sa stavať do roly posledného sudcu a niekomu nebo prisúdiť a iného z neho vylúčiť. Naším poslaním nie je rozhodovať o spasení ľudí, ale verne odovzdávať to, čo sme prijali ako Božie posledné varovné posolstvo tomuto svetu (Zj 14,6-12).

Boh v tejto poslednej dobe hľadá takých mužov a ženy, ktorí by zjavili ostatným Božím deťom večnú Božiu pravdu. Hľadá ľudí, ktorí sú citliví a vnímaví na to, čo chce svetu povedať. Nepatria k nim takí, čo idú s davom, tí, čo sa nachádzajú tam, kde sú, pretože je to dané kultúrou, rodinnou tradíciou alebo tým, že je to tak pohodlnejšie.

Byť ostatkom neznamená byť lepším. Ostatky nenájdeme tak, že vyhľadáme dokonalých či najdokonalejších ľudí. Sú to ľudia, pre ktorých Božia pravda a vernosť Bohu je tou najvyššou hodnotou. V závere nášho spoločného štúdiu základov kresťanstva a biblického učenia je načase odpovedať na Božie volanie. Boh nás nevolá preto, aby sme si gratulovali, akí sme dobrí, alebo aby sme sa vyvyšovali nad iných, či dokonca vylučovali iných od spasenia. Volá nás k tomu, aby sme našli svoje miesto na tomto svete, pripojili sa k spoločenstvu jeho detí, našich bratov a sestier, aby sme sa ty a ja otočili k ostatným tvárou a pomáhali ľuďom okolo nás nájsť správny vzťah k Bohu, kým je čas milosti.

ThDr. Daniel Duda, ThDr. Jiří Moskala