Krátka osnova:

1. Nesprávne predstavy o viere (Jak 2,19)

2. Čo je viera? (Žd 11,1; R 10,17; R 12,3; Sk 16,30.31; J 17,3)

3. Dôsledky viery (Jak 2,17.20.23; Žd 11,31.32)

Jedného dňa sa malý chlapec vracal autobusom domov zo zhromaždenia. Bol teplý letný deň, a tak okná v autobuse boli pootvárané. Chlapec si niesol domov biblický verš. Na kartičke, ktorú dostal od učiteľky, bolo napísané: "Majte vieru v Boha!" (Mk 11,22) Náhle však cez okno zavanul prievan a jeho kartička vyletela otvoreným oknom von. Chlapec začal kričať: "Zastavte autobus! Moja viera v Boha vyletela von oknom!"

Čo je to viera? Asi uznáte, že skutočná viera nemôže vyletieť von oknom.

1. Nesprávne predstavy o viere

O viere sa v náboženských kruhoch veľa hovorí. Členovia kresťanských cirkví radi seba označujú za "veriacich". Napriek veľkému množstvu informácií o viere, mnohí majú o nej značne skreslené predstavy.

Viera je viac ako názor, mienka či intelektuálny pohľad na vec. Mnohí ľudia dnes tvrdia: "Ja tiež verím. Som presvedčený, že kdesi v nekonečnom vesmíre ktosi musí byť. Nemohlo to všetko vzniknúť len tak náhodou." Toto však nie je viera, to je názor, určitá mienka či pohľad na vec. Biblia nás upozorňuje, že podobnú "vieru" majú aj démoni, avšak v Božích očiach ona nemá žiadnu hodnotu (Jak 2,19).

Viera je viac ako presvedčenie. Jeden školák raz povedal: "Veriť znamená byť presvedčený o niečom, o čom viete, že to nie je tak." Mnohí ľudia si myslia, že ak o niečom budem veľmi silno presvedčený, potom sa to určite stane. Ale znamená to, že ja niečomu verím, že to tak aj bude? Ak som presvedčený, že na Mesiaci je teraz človek, znamená to, že tam naozaj je? Samozrejme nie, lebo to nezodpovedá faktom. Iste, niekto by mohol namietnuť, že ak by som skutočne veril, tak by tam bol. Ale to je manipulovanie mysle a nie viera. Je zarážajúce, koľko kresťanov si myslí, že vypočutie ich modlitieb záleží od toho, ako dokážu zmanipulovať svoju myseľ. Musíme rozlišovať medzi poverou a vierou. Povera je založená na určitých predstavách (napr. čierna mačka, piatok 13.), viera na dôvodoch, faktoch.

Viera je viac ako príslušnosť k cirkvi, či nejakému cirkevnému spoločenstvu. Keď sa dnes ľudia pýtajú: "Akej je on (ona) viery?" často tým myslia na určité vierovyznanie či príslušnosť k cirkvi. Ale viera je viac než len intelektuálny súhlas s nejakým krédom alebo formálna príslušnosť k cirkevnému spoločenstvu (Lk 13,25-30).

Medzi vierou a poznaním je vzťah priamej úmery. Za bývalého režimu nás v škole učili, že viera je vlastne pre tých, čo nepoužívajú svoj rozum. Čím je človek rozumnejší, tým menej viery má, prípadne ju nepotrebuje, úplne sa bez nej zaobíde. Naopak, viera, náboženstvo je len pre staré babičky, ktoré toho veľa nevedia, stoja nad hrobom, a preto majú strach z budúcnosti. Je zaujímavé, že mnoho ľudí si myslí, že medzi vierou a poznaním je vzťah nepriamej závislosti. Čím väčšie poznanie, tým menšia viera a naopak. Veriť podľa nich znamená "vypnúť" logické myslenie a súdnosť.

Lenže v skutočnosti je to presne naopak. Čím väčšie poznanie, čím lepšie niekoho poznám, tým viacej mu dôverujem. (Samozrejme za predpokladu, že je to človek dôveryhodný. Existujú aj ľudia, ktorých čím lepšie poznáte, tým menej im dôverujete; ale to je iná kapitola.) Opravdivé poznanie vedie k viere, dôvere. (V gréčtine neexistujú dve slová na vyjadrenie viery a dôvery; pistis vyjadruje oboje.)

2. Čo je viera?

Všeobecne viera je schopnosť, ktorú má každý človek. Schopnosť dôverovať druhým je nám vlastná, každodenne ju používame, aj keď je pravda, že do značnej miery závisí od výchovy v našom detstve a od vzťahov v ňom vytvorených.

Keď nastupujeme do autobusu, dôverujeme, že nás šofér dovezie na miesto určenia. Keď nám dajú v lekárni lieky, nerobíme doma ich analytický rozbor, aby sme zistili, či sme nedostali jed. Bez schopnosti veriť by ľudia nemohli existovať na tomto svete. Boh nám dal schopnosť dôverovať na základe faktov a skúseností. Preto aj vo vzťahu k nemu a Biblii nechce po nás nič iné, len aby sme sa presvedčili na základe vlastných skúseností, poznania faktov a zaujali čestný postoj k tomu, čo nám ponúka.

Mnohí ľudia však tvrdia, že oni veriť nemôžu, aj keď sa o to pokúšajú. Toto je ale veľmi nepresný výrok. Otázkou nie je, či človek je schopný veriť, ale komu verí. Každý človek je schopný veriť. Boh dáva každému človeku prichádzajúcemu na svet "mieru" viery. Ak by Boh dal schopnosť veriť len niektorým, potom by bolo nespravodlivé, že požaduje vieru ako podmienku spasenia od všetkých (Mk 16,16; 2 Pt 3,9).

Pretože schopnosť veriť majú všetci, dôležité je pýtať sa, ako túto schopnosť používame a kto je objektom našej viery. V biblickej viere nejde o vzťah k niečomu, ale o osobný vzťah k Niekomu. Keď poviem: "Verím, že Ján má čierne vlasy," ide vlastne o nepresné použitie pojmu "viera". Táto "viera" je zameraná na nejakú "vec", predmet, o ktorom potrebujem viac informácií. Takýmto zvratom mi totiž skôr ide o vyjadrenie určitej pochybnosti, niečoho, o čom nie som celkom presvedčený, čím si nie som celkom istý.

Naproti tomu vyjadrenie: "Verím v Jánovo priateľstvo," odhaľuje vzťah dôvery. Táto "viera" je zameraná na osobu a je výsledkom môjho kladného vzťahu k danému človeku. V biblickom chápaní je viera vždy zameraná na osobu.

Viera je vzťah s Bohom, do ktorého vstupujem na základe poznania. V známej a často citovanej biblickej definícii viery zo Žd 11,1 sa hovorí, že "viera je hypostasis". Hypostasis je grécke slovo, ktoré sa prekladá ako "podstata". Lenže tento preklad nepomáha veľmi v pochopení toho, čo viera v skutočnosti je.

Keď na začiatku nášho storočia archeológovia robili vykopávky v Egypte, našli mnoho dokumentov, na ktorých bol nadpis "hypostasis". Pri čítaní týchto starých manuskriptov zistili, že sú to vlastne záznamy o obchodných dohodách, predaji a kúpe majetku a pod. Odvtedy vieme, že apoštol nám vlastne hovorí, že viera je zmluvný vzťah s Bohom. Boh nám toho chce veľa ponúknuť, ale vie, že najprv sa nám musí predstaviť, inak mu nebudeme dôverovať.

A tak Boh robí všetko pre to, aby sa nám zjavil, predstavil, aby sme ho poznali (J 17,3). Z Ozeáša 6,6.7 vysvitá, že milovať Boha (hebr. slovo "chesed" znamená "zmluvná láska, milosť") znamená poznať ho a poznať znamená milovať ho. V biblickom zmysle poznať niekoho znamená mať k nemu úzky vzťah lásky, dôvery a priateľstva (1M 4,1; Mt 7,23).

Odkiaľ pochádza takáto viera či dôvera? "Tak teda viera z počutia a počutie skrze slovo Božie" (R 10,17). Viera je síce Boží dar (R 12,3), ale toto ešte nie je spásna viera. Opravdivá (spásna) viera pochádza z čítania (počúvania) Božieho slova. Božie slovo teda hrá nezastupiteľnú úlohu v procese budovania viery. O túto vieru je nutné zápasiť (Júda 3). Nesmieme stratiť zo zreteľa nasledovné napätie: Na tom, že verím, nemám žiadnu zásluhu, pretože viera je Boží dar každému. Za to, že neverím, som zodpovedný, pretože viera je z počutia (čítania) Božieho slova a je nutné o ňu zápasiť.

Ak Boha nepoznáme, tak ako sa nám zjavuje v Biblii, náš vzťah k nemu je potom viac poverou než vierou. Správna viera v Boha teda nebude "skokom do tmy", ako niektorí vieru označujú. Boh nás v tme nenechal, ani nás nepovzbudzuje k tomu, aby sme riskovali. Naopak, varuje nás pred tým, aby sme dôverovali tomu, koho dobre nepoznáme. Viera je krokom viery do náručia milujúceho Boha.

Viera teda označuje vzťah lásky, dôvery a priateľstva k Bohu ako k Osobe, ktorú poznáme. Čím lepšie ho poznáme, tým lepšie sú naše vzťahy.

3. Dôsledky viery

Ako ale poznám, či mám takýto vzťah, či mám správnu vieru? O tejto otázke sa veľa diskutovalo už v ranom kresťanstve i počas reformácie a diskutuje sa až podnes.

Viera bez skutkov je mŕtva, neužitočná (Jak 2,17.20). Je isté, že Boh od nás očakáva tak vieru, ako aj skutky (Ef 2,8-10). Koľko skutkov ale musím mať a aké? Je pravdou, ako sa to často tvrdí, že viera a skutky sú ako dve veslá na lodi, ktorými musím veslovať, aby som sa dostal do neba? Nie je práve toto snaha zachrániť sa vlastným úsilím? Veď ak moja pozornosť sa upriami na moje skutky a začnem svoju vieru merať svojím výkonom, už som padol do pasce skutkárstva! Nie je možné, aby sme sa tu púšťali do exegetických či teologických vysvetlení všetkých týchto problémov.

O Abrahámovi sa hovorí, že "bol nazvaný priateľom Božím" (Jak 2,23). Správna viera teda urobí zo mňa Božieho priateľa. To znamená, že chcem budovať správny vzťah s Bohom, som ochotný načúvať tomu, čo mi Boh hovorí, prijať to, čo mi ponúka. Boh odo mňa neočakáva 100%-nú výkonnosť - on vie, že to nie je v tomto hriechom porušenom svete možné. Očakáva však odo mňa 100%-nú ochotu načúvať, nechať sa viesť.

Abrahám nebol nazvaný "otcom veriacich" preto, že podal najlepší výkon, ale preto, že mal ochotu načúvať, nechať sa viesť. Bol ochotný urobiť krok dopredu, keď mu Boh niečo ponúkol, niekam ho volal. Jeho výkon mal svoje problémy, ale keď ho Boh volá z Úr Chaldejských, lebo mu ponúka čosi lepšie, Abrahám s dôverou ide.

Mať správnu vieru znamená mať taký vzťah, ktorý možno čestne klasifikovať ako vzťah priateľstva. Priateľa sa nepýtam, koľko mu môžem klamať, koľko ho môžem podvádzať, aby náš vzťah zostal ešte stále v poriadku. Keď povieme, že Boh od nás očakáva poslušnosť, dokonca 100%-nú poslušnosť, nemyslíme tým 100%-ný výkon, ale 100%-nú ochotu načúvať (poslušnosť po grécky = hypoakue, t.j. pripravenosť načúvať). Takáto viera znamená, že som pripravený počuť, čo mi Boh chce povedať, ísť cestou, ktorou ma chce viesť, urobiť krok dopredu, ku ktorému ma nabáda, poslúchnuť to, čo mi radí vo svojom Slove.

II. Výkladové poznámky

Jak 2,14-26 (porov. R 4,1-25): Ak veríme, že Božie slovo je inšpirované, potom nie je možné stavať Jakuba proti Pavlovi. Medzi nimi nie je protirečenie, ale hovoria o dvoch rôznych veciach. Jakub neporovnáva vieru a skutky ako prostriedok prístupu k Bohu, ale hovorí o pravej viere a mŕtvej viere. Jakub nepopiera, že človek je ospravedlnený vierou, ale to, že púhe vyznanie viery stačí na ospravedlnenie.

Dobré skutky sú nerozlučne späté s vierou, ak teda skutky neexistujú, tak viera je mŕtva, neužitočná (v. 17.20). Vieru a skutky je treba rozlišovať (kvôli správnemu chápaniu ospravedlnenia a posvätenia), ale nie je možné ich rozdeľovať, pretože v praxi idú vždy spolu. Viac sa budeme touto tematikou zaoberať v nasledujúcej lekcii o ospravedlnení skrze vieru.

III. Praktický dopad

Žiada Boh od nás veľa? On vie, že naša schopnosť vyprodukovať vonkajší výkon môže byť slabá, ale očakáva, že v rámci vzťahu nebudeme podvádzať, ale budeme ochotní načúvať. V liste Židom v 11. kapitole uvádza galériu "hrdinov" viery. Sú tam uvedení ľudia ako Rachab, Gedeon, Barák, Samson, Jefta, Dávid a iní. Tí všetci mali mnohé problémy vo svojom živote, zápasili s mnohými slabosťami, ale boli to ľudia, ktorí Bohu dôverovali a boli ochotní počúvať jeho hlas. Preto sú zaznamenaní v Žd 11 pre naše povzbudenie. Ak oni mohli mať takýto vzťah, môžeme ho mať aj my.

Takýto vzťah mali nielen "hrdinovia" viery, takýto vzťah mal aj lotor na kríži. Nie div, že keď sa žalárnik spýtal: "Pánovia, čo mám robiť, aby som bol spasený?", Pavol na jeho otázku odpovedal: "Ver v Pána Ježiša a budeš spasený!" (Sk 16,30.31)

Slovo viera vyjadruje vzťah k Bohu, ktorý je vzťahom dôvery, lásky a hlbokého obdivu. Na základe dostatočných dôvodov, ktoré nám Boh zjavuje, človek je ochotný veriť tomu, čo Boh hovorí, prijať to, čo Boh ponúka, a konať bez výhrad, čo nám Boh prikazuje, a to teraz i v budúcnosti. Každý, kto má takúto vieru, bude určite spasený, pretože Boh spasí všetkých, čo mu dôverujú. "Ver v Pána Ježiša a budeš spasený!"

Daniel Duda a Jiří Moskala